(Peter Glasnák, 6.11.2005)

Prvá január 2006 sa blíži krokmi, ktorý nedáva spať minimálne vedeniam nemocníc, ktoré sú pod správou VUC – iek. Podľa zákona od 1.1.2006 budú všetky nemocnice zaradené zo zákona pod exekúciu. Štát znova dokázal svoju nadradenosť, ako aj svoj nezáujem riešiť problémy tých druhých, občanov tohto štátu. Štát svojou fiškálnou decentralizáciou pod diplomatickou rétorikou robí všetko preto, aby priblížil vládu bližšie tam, kde ľudia vedia najlepšie čo potrebujú, ale opak je pravdou. Znova reči, reči, reči .... psi brechajú a karavána ide ďalej. Preložené do reči mlčiacej slušnej väčšiny, nie je to nič iné, ako kompetencie áno, ale peniaze NIE a k už peniaze, tak peniaze občanov. Lebo čo je vlastne reforma v zdravotníctve? Väčšia záťaž na domáce rozpočty.
Štát sa zachoval macošsky aj k zdravotníckym zariadeniam, ktoré od 1.1.2003 prešli pod VUC- ky. Správal sa vysoko „korektne“, lebo ich ku 31.12.2002 odlžil. Potom ich nechal na milosť VUC – kam. Štát znovu vedel, čo robí, alebo bol prezieravý ? Vedel, že tieto zariadenia pripravoval na privatizáciu a preto do nich dlhodobo neinvestoval. Ak to spojíme s poddimenzovanými príjmami tak „dielo“ skazy v podobe možných exekúcii je na svete.

Štát cez ministra zdravotníctva dôvodí, že iba súkromný subjekt robí všetko preto, aby bol ziskový. Je pravda, že dlhy nemocníc v Žilinskom samosprávnom kraji v roku 2002 z 245 mio Sk sa znížili v roku 2004 na 60 mio Sk, ale aj napriek tomu nie je v možnostiach, aby boli ziskové. Pravicovosť všade a vo všetkom na doraz a exekúcie začínajú byť prioritným problémom spoločnosti. Áno, nemocnice môžu byť súkromné, môžu poskytovať pri tých ktorí nato budú mať aj kvalitné hlavne doplnkové služby. Ale základný problém zostáva, prečo takto základná sieť zdravotných zariadení majú z titulu exekúcii byť zmenené na súkromné? Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti, musí poskytovať primeranú zdravotnícku opateru v rámci ich finančných možnosti. Lebo reforma nesmie byť iba o tom, že výdavky na zdravotníctvo sú prinášané iba na jednotlivca a hlavne na starších a dôchodcov, ale reforma je o zmene systémy.

Ak teraz stojíme pred voľbami do Samosprávnych krajov, tak možno si pripomenúť, občianske uvedomenie nevyplýva z toho, že nám do poštovej schránky doručia oznámenie o voľbách a množstvo „potemkinovských“ sľubov, ale malo by byť výsledkom formovania, plodom mnohých rokov výchovy. Znovu sa do popredia dostáva otázka a zároveň dilema, čo chce slušná mlčiaca väčšina ? V čase revolučnom v závere roku 1989 sa nikto nepýtal, či chceme spoločnosť pravicovú tj. každý sa musí o seba postarať, alebo sociálnu, kde zdravotníctvo ma svoju nezastupiteľnú verejnú funkciu. Aj o tom budú voľby, keď iba do Žilinského samosprávneho kraja.