Ing. Peter Glasnák
Hlavná stránka
Kto som
Aktuality
Úvahy
Rozhovory
Inými očami
Správy zo sveta
Vaše príspevky
Kontakt
Relácia Hodina s...
Komunálne voľby
Komunálne voľby
Užitočné odkazy
Zákony
Obchodný register
Živnostenský register
Región Kysuce
Občan
Sociálna sieť Ob. registra
Združ. miest a obcí Slovenska
Mesto Čadca
Katastrálny portál
Počasie
Svedectvo o dobe nedávnej ...

(zamyslenie sa o spoločnosti bez svetla)

Pamäť je nebezpečná, lebo si pamätá. Nech za príklad poslúži jeden z drásajúcich príbehov zo života po roku 1948, ktorý nech prebudí našu ľahostajnosť ako memento pre budúcnosť.

Dňa 30.10.2018 SRo požiadal poslucháčov, aby nahlásili, čo prežili počas 100 rokov za svojho života. Jedna poslucháčka nahovorilo do záznamníka  slová, ktoré nás nemôžu nechať ľahostajnými. 

„ V 50-tych rokoch minulého storočia postihol moju rodinu veľmi krutý osud. Môj otecko previedol za hranice švagra, ktorý chcel žiť v slobodnom štáte, a preto ho na Pankráci v Prahe dňa 28.3.1953 popravili. Mamička dostala doživotie, starý otec 11 rokov a ujo Imrich 8 rokov. Takýchto rodín ako naša bolo veľa, lebo 50 ľudí bolo popravených a vyše 71.000 ľudí bolo bezdôvodne uväznených. Ja som nemohla študovať na žiadnej škole, už ako 14 roční som pracovala. Celý zariadený byt na Vazovovej č.2 v Bratislave nám skonfiškovaný.

Prečo sa teraz prevádzači nepopravujú? Teraz sa hovorí o židoch  a protifašistických  bojovníkoch a o nás politických väzňoch sa vôbec nikto nezmieňuje. Zamlčujú nás. Ani sa nám komunisti neospravedlnili, že nám ubližovali. Nič sa nedá zatajiť. My, ktorí ešte žijeme, budeme o týchto zverstvách komunizmu hovoriť, nahovorila Margita Zimanová rod.Valentová“.                            

Skľučujúci príbeh ľudí práce v pohnutej dejinnej dobe, kedy po obetiach ani pes nezabrechal.

Mementom pre dospelých je náš nezáujem alebo neschopnosť naučiť mladých mať úctu k slovenskej histórii. Preto  sa nečudujme, že z mladých „trčí“ ich historická plytkosť, nemajú jasno o rokoch 1968 či 1989. Potom nečakajme, aby vedeli, čo sa odohralo v zlomovom roku 1948. Povieme si, čo bolo je za nami, ale predsa ...

Doba sa mení. Aj napriek tomu by vo vzdelávaní a výchove mali prevládať princípy dobra, mravnosti a hrdosti.

Dnes mladí sú nekontrolovateľne vťahovaní  „do života“ novými informačnými technológiami, o rizikách neuvažujú. Žijú zo dňa na deň a história pre nich ak nie je zbytočná tak nepotrebná. Históriu vnímajú ako haldy zbytočne popísaného papiera. To že za slovami sú ľudské tragédie, to je pre nich veľká NULA.

Mladým chýba tak potrebný cit pre mieru spoznávať rizika. Na možné hrozby sa nedívajú kriticky, potom nemôžu spoznávať nežiaduce účinky informačnej explózie.

Nekontrolovaný chaos spôsobuje, že informácie v médiách sa menia na informačnú rozvodnenú horskú riavu. Užitočné informácie sa miešajú s neužitočnými, tie zase sa miešajú s dezinformáciami, polopravdami ale aj klamstvami a ako nekontrolovateľný príval ich pohlcuje. Bez zábran sú zahlcovaní komunikáciou cez mobil či internet. Ad absurdum trebárs v kaviarni, kde sedia pri sebe a posielajú si  navzájom SMS ??? Žijú bezstarostní život bez zodpovednosti v užívaní si new life.

Pri najnovších lákadlách vedy a techniky nemajú šancu si uvedomiť, že sa stávajú zraniteľní a zneužívaní, stávajú sa nástrojom v rukách mocných a bezcharakterných ideológov, politikov, mediálnych manipulátorov používajúci sociotechniky. 

Pritom nadmerné používanie nových technológii je jednou z troch ohrození slobody človeka spolu s chudobou a redukciou človeka na konzumenta.

Tu by mal odznieť silný apel na racionálne používanie. Spotrebná technika, auto či motocykel predsa nemôžu predsa prezentovať zrelého človeka. Platí, že vyšší sa nemôže podriaďovať nižšiemu, človek musí stáť nad technikou.

Úzko to súvisí so zásadným uskromňovaním životného štýlu. Kto tomuto neuverí, nech premýšľa o Aristotelovom výroku, že naše úsilie o blaho, šťastie, musí byť v súlade s cnosťami a nie úsilie pre maximalizovanie slasti !!!

Výsledkom ich snaženia by malo byť prechod k jednoduchšej a prostej materiálnej kultúre smerujúcej k bohatšej duchovnej kultúre, ktorú vyslovil na začiatku XX.storočia  ruský filozof N.A.Berďajev(1874). Jeho posolstvo si treba vysvetliť ako zbavenie sa ilúzie a u mnohých aj materiálneho sebavedomia. Jednoduchší materiálny život mal by ich viesť k poznaniu, že ich nerobí menejcenným, neúspešnejším a zaostalým. 

V dobe informatizácie sa rodí kult modernizmu, v ktorom hodnotové myšlienky sa roztápajú ako kocka cukru v káve, ktoré sú nahrádzané pseudo výplodmi sociálneho inžinierstva.

Tu by mala zohrať rozhodujúcu úlohu výchova v rodine. Problémom je, že najprv by rodičia mali začať pracovať na na sebe, aby pre nich bulvár nebol drogou, aby nesledovali takú filmovú ponuku a iné TV produkcie, ktoré ponúkajú najnižšiu úroveň ich uspokojenia, ktoré ich posilňuje v nádeji, že aj oni môžu (niekedy) byť na úrovni „bratislavských“ celebrit. 

Na tieto výzvy reagoval Byung-Chul Han (1959) v Nemecku žijúci filozof kórejského pôvodu, ktorý vyslovil nadčasové varovania vo svojej knihe - Vyhorená spoločnosť :

• Hlavné volanie po transparentnosti poukazuje, že sa morálny fundament spoločnosti rúca, že mravné hodnoty ako česť či úprimnosť strácajú na význame. Namiesto zlyhávajúcej mravnej inštitúcie nastupuje transparentnosť ako nový spoločenský imperatív.  

• Tým, že sa otvárajú informačnému boomu, vo svete sa to deje na úkor iných hodnôt - cudnosti, diskrétnosti, dôvere, ktoré sú spojené nádoby.

• Neúmerná miera dočasného pozitivizmu bez obmedzenia, tajomstva, hraníc, zákazov plodí nové formy neslobody a násilia, nové choroby.

• S potláčaním imunity súvisí aj príval informácii, respektíve informačný šum a smog, ktorému sú vystavení. Obranyschopnosť (spoločenského) organizmu  je vážne narušená, mediálna vlna nenaráža na odpor.

Ničím nefiltrovaný informačný tok otupuje naše vnímanie. Výsledkom je hodnotová dezorientácia, informácie neprinášajú poznanie ani pravdu. Zvyšuje sa hlučnosť. V takomto prostredí sa nedá premýšľať. Hlboké, koncentrované myslenie je zamieňané porovnávaním a vyhľadávaním na internete. Výsledkom je, že digitálna komunikácia  rozkladá verejný priestor a prehlbuje izolovanosť ľudských bytosti. Strácame lásku k blížnemu a okoliu, ale zároveň posilňujeme nadmerný (chorobný) záujem o svoju osobu - seba lásku.    

Na záver ešte slová A.Solženicyna, ktoré sa budú zdať nestráviteľné, ale majú svoju vypovedaciu hodnotu  „Každý má právo vedieť - to je lživé heslo lživého storočia. Pretože oveľa vyššie stojí dnes potrebnejšie heslo - dnešnému človeku vytrhnuté právo, právo človeka nevedieť. Nezašpiniť si svoju Bohom stvorenú dušu ohováraniami, klebetami, hlúposťami. Ľudia, ktorí skutočne pracujú a žijú naplnený život, nepotrebujú záplavu ohlupujúcich informácií.“    

Alebo že by našou ambíciou bolo smerovanie, aby sme sa stali informačnými idiotmi, ktorí sa spájajú nevedome do anonymnej masy, ktorá je ľahko kontrolovateľná. To sa už dotýkame hranice vplyvu globalizácie na spoločnosť. Poučíme sa?   

Zdroj: Kultúra č.20/218, LT č.39-40

 
Najnovšie články
Joomla is Software released under the GNU/GPL License.