„ ... bo nič ťažšie, ako poznať, zvoliť, nasledovať apoštolov pravých a nič ťažšie, jak opustiť cestu, čo zlí ďasi hladko narovnali...“ (P.O.Hviezdoslav)

Vo svojom Spisovateľovom denníku z novembra 1877 F.M.Dostojevskij uverejnil esej „Odno sovsem osoboje slovco  o slavianach, kotoroje mne davno chotelos´ skazať“. (Mimochodom: stalo sa tak tri roky po tom,  čo bola napísaná Hviezdoslavova prorocká skladba  „2000“ –  venovaná onému „pre slávnemu roku“, v ktorom majú Slovania „vztýčiť prápor voľného stvorstva slova“.) Nach článok je príspevkom zmyslieť sa, kde Slovania sú, kde kráčajú v XXI.storočí.

Vychádzajúc z predpokladu, že všetky slovanské plemená Balkánskeho polostrova sa skôr či neskôr oslobodia  z tureckého jarma a začnú žiť novým, slobodným a možno nezávislým životom popustil Dostojevskij uzdu svojej fantázii (nenadarmo prorocký duch!) a zamyslel sa nad tým, aký vývoj sa v týchto oslobodených slovanských národoch dá očakávať. A práve tento „veľmi pravdepodobný vývoj“, ako sám priznáva, ho dávno znepokojuje ...

I.Dostojovského proroctva - odklon od Ruska

Dostojevskij je totiž hlboko vnútorne a neprekonateľne presvedčený, že „Rusko nebude mať a nikdy ešte nemalo takých nenávistníkov, závistlivcov, osočovateľov a dokonca otvorených nepriateľov, ako budú všetky slovanské plemená, len čo ich Rusko oslobodí a Európa ich uzná za slobodné“.

Dostojevskij však pritom nepripúšťa ani náznak, že by tento jeho záver bol plodom nejakej nevraživosti voči slovanským národom, naopak: jeho láska k nim mu nebráni vedieť „že sa všetko presne tak odohrá“ a to nie pre nejakú nízku, nevďačnú povahu týchto národov, ale „práve preto, že sa takéto veci na svete ani ináč udiať nemôžu“.

Fiodor Michajlovič  súčasne upozorňuje Rusov, že sa na to musia pripraviť dopredu, a že nech ich ani nenapadne upodozrievať (či obviňovať) tieto národy z nejakej nevďačnosti. Ony totiž svoj nový slobodný život zákonite začnú tým, že si „od Európy, od Anglicka a Nemecka napríklad, vyprosia záruky a záštitu ich slobody“ – a to práve pred Ruskom, pred tým – podľa ich spontánneho presvedčenia – „podrobenia chtivým, prefíkaným a barbarským veľkoruským plemenom“, ktoré túži len po tom, akoby si ich podrobilo a včlenilo do nejakého veľkého Všeslovanského impéria.

Táto prvá fáza Dostojevského proroctva sa naplnila vrchovatou mierou. Naozaj akoby sme sa zo všetkých síl a čo najhorlivejšie snažili, aby sme dali Dostojevskému za pravdu.

Europeizácia

„Celé storočie, ba možno ešte viac potrvá, že tieto národy budú žiť v strachu pred ruskou moci chtivosťou, a že teda budú pochlebovať  európskym štátom, osočujúc pritom Rusko, rozširujúc o ňom klebety a kujúc intrigy.“ Pre tieto národy bude mimoriadnym potešením „vytrubovať do celého sveta, aké sú ony vzdelané a schopné byť nositeľmi vysokej európskej kultúry“, zatiaľ čo Rusko je „barbarská krajina, pochmúrny severský kolos, sám nie s čisto slovanskou krvou, prenasledovateľ a nepriateľ európskej civilizácie.“

Rusko sa musí teda vážne pripraviť na to, že sa títo oslobodení Slovania s nadšením vrhnú do Európy, že sa „až po stratu svojej identity nadchnú pre európske politické a sociálne formy, a že teda budú musieť prežiť dlhé obdobie prijímania európskeho spôsobu života, európskej kultúry“. Pre slovanské národy to bude proces od ruského „odnárodňovania“

skôr, akoby postihli čo-to z významu svojej slovanskosti a zo  svojho špecifického poslania v človečenstve“.

II. Dostojovského proroctva - obrátenie slovanského sveta na Rusko

Prorocká vízia Fiodora Michajloviča však pokračuje druhým dejstvom, a pre nás je veľmi zaujímavé sledovať, či mu aj vo vzťahu k tejto druhej fáze dajú dejiny za pravdu. Ako sa teda podľa neho bude vyvíjať západný slovanský svet – a jeho vzťah k Rusku?

„Medzi sebou sa tieto krajiny budú večne hádať, večne si navzájom závidieť a intrigovať jeden proti druhému. Pravdaže, stačí, aby došlo k nejakému vážnemu nešťastiu, a všetci sa obrátia k Rusku so žiadosťou o pomoc,  nech by sa akokoľvek snažili pred Európou dokazovať svoju nenávisť, kuť pikle a klebety na Rusko, inštinktívne budú vždy (pravdaže, vo chvíľach nešťastia, nie skôr) cítiť, že Európa je, bola a vždy bude prirodzeným nepriateľom ich jednoty, a že za svoju existenciu môžu ďakovať jedine tomu, že existuje taký ohromný magnet, ako je Rusko, ktoré ich nevyhnutne priťahuje k sebe a tým udržuje ich celistvosť a jednotu.“

Rusko si podľa Dostojevského bude vždy vedomé, že je centrom slovanskej jednoty, že ak žijú Slovania ako slobodné národy, je tak len preto, že to Rusko tak chcelo a chce.

Čo z toho Rusko má, aký osoh?

Nakoniec si Dostojevskij položí otázku:  „Čo z toho Rusko má, aký osoh?“ – Na vzdialenosť 140 rokov (!) dobre vycítil mentalitu dnešných Európanov, že ako celá Európa, tak aj všetci jej Slovania budú (aj o celé storočie!) podozrievať Rusko z jeho snahy rozšíriť  svoje územie na úkor Slovanov a pričleniť ich k sebe politicky, a vystríhal Rusko „nech ho Boh chráni od takých zámerov, lebo čím viac prejaví voči slovanským národom úplnú politickú nezištnosť, tým spoľahlivejšie  o nejaké storočie dosiahne ich združenie vôkol seba“.

Cieľ Ruska - bratský zväzok slovanského sveta

Ak nám predsa nedá pokoja otázka, čo bude mať Rusko z toho, že združí vôkol seba slovanské národy, dostaneme od Dostojevského odpoveď, na ktorú sme ešte „nedorástli“: „Cieľom Ruska, alebo jeho „ziskom“, ak chcete, je snaha žiť vyšším, vznešenejším životom, svietiť svetu veľkou, nezištnou a čistou ideou, konečne vytvoriť veľký a mohutný organizmus  bratského zväzku plemien, pričom stvoriť tento organizmus nie politickým násilím, nie mečom, ale presvedčením, príkladom, láskou, nezištnosťou, svetlom; pozdvihnúť nakoniec všetky malé plemená k sebe a dať im pochopiť svoje materinské poslanie.“

Memento minulosti pre budúcnosť

Taký je zákon vývoja. „Lebo ak sa národy nebudú riadiť vyššími, nezištnými ideami a nebudú sledovať vznešený cieľ služby ľudstvu, ak sa budú riadiť iba svojimi vlastnými „záujmami“ – takéto národy bezpochyby zakapú, skostnatejú a pozbavené síl zahynú.“

Hviezdoslavova vízia budúceho osudu Slovanov

„Iba za takýchto okolností povie Všeslovanstvo nové hojivé slovo ľudstvu,“ – končí svoju úvahu o budúcich osudoch slovanských národov Dostojevskij a o 30 rokov neskoršie, na Turíce 1905, náš všeslovanský prorocký duch P.O.Hviezdoslav sa ozve na jeho volanie v skladbe „Slavianstvo, teba sudba stíha ... “ – nádhernou, priam „božskou“ prorockou víziou budúceho osudu a poslania Slovanov:

Len keď sa do žilôčky zmladíš, keď napravíš sa do kosti: základom pravdu, v láske svoj byt zriadiš, hol zložíš spravedlnosti; keď sudbou štvané, bité Hospodinom nedarmo prejdeš celú očistu, lež hnutím mysle každým, každým činom sa zblížiš skromne ku Kristu;

keď takto zavrieš všetky rany, ichž na tele máš, na duši: len vtedy môže reč byť o poslaní, čo na zemi ti prísluší. Tu z chaosu jak vstaneš v plnom zdraví, tvár okráženú slnca jasnotou, a človečenstvo odeješ v nach slávy a spasíš teplou dobrotou!

Boh, ktorý dal ti vzrásť tak telom, na duchu tak ti požehnal, on iste vtedy za tým bral sa cieľom: by zaľúbenie v tebe mal, odhrnúc sudbu, po večnosti métu ťa vytešeným zrakom sprevádzal... I neblúď ďalej! Nerob radosť svetu a Bohu nespôsobuj žiaľ!“

KULTÚRA č.14/2016