Je bolestivé vnímať, aký nezáujem prezentujú mnohé štátne úrady a inštitúcie o našu minulosť, o minulosť našich politikov, ako ich nevzrušuje a nezaujíma ani len to, ako to všetko naozaj bolo. Lepšie je hromadiť mamony a pritom v názve sa hrdia, že sú slovenské inštitúcie.
Neuniklo nám že uplynulo 250 rokov, čo slovenské obyvateľstvo Bratislavy požiadalo úrady v Budapešti, aby im dovolili mať aspoň jedného slovenského učiteľa. Neuspeli, až Mária Terézia dala súhlas. Dôvodom bolo, že jedným z jej poradcov bol František Adam Kollár, jeden z najväčších slovenských osobností osvietenstva. Bolo potrebné urobiť prvý krok, aby o polstoročie neskôr bolo v Bratislave aj slovenské lýceum - kolíska štúrovcov, spisovnej slovenčiny a prvého rozkvetu národnej kultúry, kde sa dával dôraz na hodnotovú orientáciu žiakov.
Zaráža že v súčasnej situácii v akom sa nachádzajú pestovatelia pšenice na Slovensku. Ak chcú vyrovnávať straty, predávajú prebytky do spaľovni v Rakúsku. Za posledné roky trhová cena klesla zo 160 € na 100 €. V Európe je prebytok pšenice. Preto je na mieste otázka, prečo jeden kontinent hladuje? Odpoveď je alarmujúca a nehumánna. „Humanizmus“ v celosvetovom rozmere je nastavený tak, že aj na humanitárnej pomoci treba zarobiť a to sa v súčasnosti so pšenicou nedá. Všetko sa u nás začalo vstupom do EÚ, kedy chovatelia dobytku a ošípaných boli nútení znižovať stavy v chovoch. Tak rozhodli kvóty v Bruseli a naši (vtedy) „mlčali“.
Všimli sme si že v zahraničí bola zriadená Platforma európskych pamätí a svedomia, ktorá má kanceláriu v Bruseli. Vydala čítanku pre študujúcu mládež. Čuduj sa svete, informuje o totalitných režimoch východnej Európe. Vlastne je to o nás bez nás pre nás. Je otázka, nebudú tieto myšlienky tendenčne podľa ich optiky videnia? Nevyužívajú slovenský historický deficit, že slovenská historiografia sa do dnešných dní nezbavili cudzích vplyvov v pohľade na našu históriu?
Nedalo sa nevšimnúť že na rozlúčke s prezidentom M. Kováčom sa bratislavská Katedrála sv. Martina zmenila na politickú propagandistickú frašku. Cirkevné autority nenašli silu, aby z domu modlitby vyhnali tých, čo z nich urobili lotrovský pelech. Tak nazval predavačov a kupujúcich Ježiš v jeruzalemskom chráme, keď ich z neho vyhnal. Táto servilnosť pred mocou vyvolala znechutenie veriacich, ktorí si zrejme viac ctia evanjelium než tí, ktorí ho hlásajú.
Neuniklo nám že zákon roka Štátny rozpočet 2017 uzrel svetlo sveta. Potešujúce zostáva, že na konci roku 2017 by Slovensko malo dosiahnuť primárny prebytok. V praxi to znamená, že ak od výdavkov odpočítame výdavky na obsluhu dlhu, potom je to prebytok.
Zarmútilo nás že v Sýrii je prítomných čoraz viac krajín včítane všetkých členov Rady bezpečnosti OSN a stále sa bojuje. Čím viac krajín sa „angažuje“, tým viac sa oddiaľuje MIER pre túto ťažko skúšanú krajinu. Neschopnosť dohody z dôvodu, že jedni za „svojich“ a tí druhí tiež za „svojich“ bráni uzavrieť mierovú dohodu. Čo na tom, že na to doplácajú civilisti a hlavne nevinné deti.
Vojna je hrozná, ale vždy až na prvom mieste sú postihnutí civilní obyvatelia. Všetci chcú dobro a vojna pokračuje. Vojna nikdy nemôže byť dobrá a svätá, iba pokoj je svätý !!! Slová o pokoji najvýstižnejšie povedal pred tridsiatimi rokmi pápež Ján Pavol II „ Pokoj je stanovisko otvorené pre všetkých, nielen pre odborníkov, vzdelaných a stratégov, pokoj je univerzálnou zodpovednosťou “.
Nie je terajšia vojna jedným z nevyslovených cieľov dostať ľudí do pohybu z krajín sužovaných vojnami na dlhú cestu do Európy? Pre mier by malo byť odstraňovanie základných príčin konfliktov, ako je chudoba, nespravodlivosť a nerovnosť, vykorisťovanie a neúcta k ľudskému životu, ale to nerobí peniaze a preto sa to nerieši.