Jedným z týchto „jedov“ je film o bezpečnostných zložkách po roku 1948 - Tridsať prípadov majora Zemana. To nie je kritika hercov, výpravy alebo hudby, to je predovšetkým nebezpečný ideologický lievik, cez ktorý tečie do našich príbytkov prekrúcaná pravda o dejinách Československa po roku 1948. Takto sa zakrýva podstata a podsúva sa dej ako populárna kriminálka.

Tu treba pripomenúť ešte jeden moment. Katolícka cirkev je v seriály bezdôvodne hrubo a posmešne vykreslená a ponižovaná. Tridsať prípadov majora Zemana nie je ľúbivá kriminálka, je to hosana na ideologickú svojvôľu po roku 1948.

Pre rodičov nápoveda. Ak už sa dívajú na seriál s deťmi, ktorý chce zakryť to čo bolo zákerné a povedať, čo je zákerne je vlastne nevinná detektívka, diskutujme s deťmi,  vysvetľujme im pravdu. A propo, prečo školy nie sú iniciatívne, prečo v rámci občianskej výchovy operatívne nezaradia diskusiu o odvysielanej časti seriálu?

Iným príkladom nech poslúži snaha, aby každý stredoškolák organizovane navštívil koncentračný tábor. Je to pozitívne ale akosi automatizované. Boli sme tam, urobíme si čiarku a úloha je splnená. A propo využila niektorá zo základných škôl na území Čadce príležitosť pozvať na prednášku nositeľku Ceny primátora 2016 Dagmar Dvorskú. Je poslednou žijúcou rasovo prenasledovanou ženou v Čadci, ktorá prežila deportáciu a útrapy koncentračného tábora Osvienčimu. Využime jej pohľad a skúsenosti na dobu v ktorej žila, bola prenasledovaná a trpela, ktorá bola najstrašnejšou vojnou v histórii ľudstva.

Nebojme sa, buďme odvážni, začnime doma, v rodine, v škole, nebojme sa ísť osobným príkladom. Zo zla urobme dobro tým, že okamžite budeme vysvetľovať aká bola ideológia po roku 1948. Nezabúdajme, že fašizmus a komunizmus sú dve strany jednej mince. Dokážeme spolu odhadiť ľahostajnosť a dať dejinám objektivitu?