Fajčiari považujú fajčenie „za základné ľudské právo“. Možno súhlasiť s tézou, že každý má právo sa slobodne sa rozhodnúť fajčiť (ak má na cigarety) alebo používať inú drogu (ktorú zákon nezakazuje), za splnenie podmienky, že dym fajčiara nesmie obmedzovať nefajčiara.

Fajčenie je spoločenský nebezpečnejšie ako pitie alkoholu alebo používanie drog. Pri fajčení sa začmudia priestory kde sa fajčí a spoločnosť je rôznorodá. Všetci prítomní fajčiari a nefajčiari sú nútení dýchať tabakový dym. Zadymená miestnosť v krčme, kaviarni, na zábave alebo doma kde sú deti je situácia zdraviu škodlivá. Právo nebyť nútený používať tabak musí byť nadradené právu zafajčiť si. Nie že je to zdravé, ale v sebe nesie princíp prirodzenosti a ohľadu jedného k druhému. 

Pre fajčiarov (aspoň v Česku....) končia „staré dobré časy“, kedy minulosťou sa stanú „zahúlené“ pivárne alebo kancelárie bez ohľadu či sú tam aj nefajčiari, alebo aj ženy v požehnanom stave. Dôkazom ústupu fajčenia môže byť film. Spomeňme si na fajčenie J.P.Belmonda, M.Dietrichovej, O.Nového, majora Zemana, B.Pitta, C.Eastwooda, A.Delona ...

A propo, fajčiari sú pre spoločnosť tvrdým orieškom. Nepriame náklady nemalou sumou zaťažujú štátny rozpočet. Každý deň môžeme pozorovať na verejných priestranstvách ich „vyčíňanie“. Tony odhodených ohorkov musí niekto zozbierať (mesto), čo stojí peniaze, ktoré by sa mohli využiť na iné verejné dobro.