Čitateľom po prečítaní zostalo konštatovanie, že Slováci sa nezmenili, kydajú ďalej ... na seba a smejú sa nám. Asi nám uniká, ako oni zoslabujú slovné spojenia nacizmu a fašizmus s Nemeckom.

Tak nám treba, keď niekedy (alebo často) volíme obal bez obsahu. Vlastne nič nového pod slnkom, len pokračovanie „kydania“, ktoré sa začalo demaršmi písanými doma proti Mečiarovi.  

Pracovať na kultúrnom pozdvihnutí Slovensku, na to je potrebné si zachovať nadhľad nad politikou, mať v sebe umenie diplomacie. Zbytočne neštudovali J.Kubiš, E.Kukan, M.Šefčovič či M.Lajčák na prestížnom Štátnom inštitúte  medzinárodných vzťahoch v Moskve. Oni ani na okamih by neklesli do marazmu ohovárania vlastného štátu. Nečudujme sa, že u nás je systém výberu kádrov po roku 1989 je sústreďovaný na „výrobu“ rýchlo kvasných politikov mnohokrát za prispenia nás voličov.

Dnes adeptom na politickú prácu stačia chabé skúsenosti z politickej práce v regiónoch, peniaze, marketing a cesta do veľkej politiky je  otvorená. Nečudujme sa, že potom ako huby po daždi sa nám zmnožujú političkovia, niekedy sa zriedka objaví aj politik, nehovoriac o absencii štátnikov.

Pánu prezidentovi v jeho práci chýbajú skúsenosti z mladosti. Asi nebojoval na bojových „poliach“, na ulici či pľaci, kde jedna ulica bojovala za svoju česť proti susednej ulici. Platilo pravidlo, že to čo je doma, sa nevynáša čiže „nekydá sa“ na vlastných z vlastného dvora. Ak len predsa niekto z ulice vyzradí „uličné“ tajomstvo, je odvrhnutý z kolektívu, považuje sa za zradcu. 

Možno predpokladať, že svojim scenárom sleduje vytváranie dymovej clony na záchranu ešte nevytvorenej (jeho) strany. Najslabším článkom zatiaľ u neho zostáva všade a vo všetkom povyšuje  svoje politické ambície nad záujmy krajiny. Tu by mala platiť ľudová múdrosť, keď nemôže vyhrať, ústup nie je žiadna hanba. 

Posledné udalosti pripomínajú, že to čo včera mala byť hra a nebola, dnes je to pre neho osobné trápenie, ktoré vyplýva z vnútornej potreby, že sa nerealizuje podľa svojho  zámyslu, že musí sa prispôsobiť ústavnému systému. Prezidentovanie si predstavoval ľahšie a bezproblémovejšie.

Psychológ by to okomentoval, ak človek prestáva vidieť vlastné chyby, nedokáže si ich priznať, potom chyby hľadá u iných. Zlo či zloba prebúdzajú v človeku vnútornú silu plodiacu z presvedčenia, že je predurčený ničiť zlo u iných.

Závažné varovanie predniesol premiér P.Pellegrini na margo prezidentových výrokov v zahraničí “Neochraňuje dobré meno našej krajiny, naopak, poškodzuje zahraničné meno SR a to nikdy nebudem tolerovať, a to mu nikdy neodpustím, že sa takto ako hrdý Slovák ku svojej vlastnej krajine správa“.

Na záver možno pripomenúť poučnú príhodu zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Vtedajší predseda vlády Veľkej Británie a Spojeného kráľovstva H.Wilson bol na návšteve v Prahe. Na tlačovke dostal otázku ohľadom sporu medzi Labouristickou stranou a Konzervatívnou stranou. On diplomatickou noblesou uzemnil novinára, povedal - ja mám rád svoju krajinu, ak vznikne spor, budem to riešiť doma a nie v Prahe.

Nech je to ponaučenie pre nových politikov, aby politika sa neprezentovala obalom a nie obsahom v spojení s diplomaciou. Ak diplomaciu považujeme za umenie, potom učme sa jej technikám, ktoré nás učia zaobchádzať so záľubami a túžbami ostatných ľudí s ich slabými miestami, ale vždy v mantineloch diplomatickej etikety.