Cítil som povinnosť prísť na toto miesto ako pútnik pokoja, aby som zotrval v modlitbe pamätajúc na nevinné obete toľkého násilia, nesúc v srdci aj prosby a túžby mužov a žien našej doby, zvlášť mladých ľudí, ktorí túžia po mieri, pracujú preň a obetujú sa zaň.

S presvedčením chcem zdôrazniť, že použitie atómovej energie na účely vojny je dnes viac než kedykoľvek zločinom, nielen proti človeku a jeho dôstojnosti, ale aj proti nádeji na budúcnosť nášho spoločného domova. Použitie jadrovej energie na účel vojny je nemorálne, tak ako je rovnako nemorálne vlastnenie jadrových zbraní, ako som to už povedal pred dvoma rokmi. Budeme za to súdení. Nové generácie odsúdia naše zlyhanie, ak sme hovorili o mieri, no neuskutočnili ho našimi činmi medzi národmi sveta.

Ako môžeme hovoriť o mieri, ak stále vyrábame nové a strašnejšie vojnové zbrane?

Ako môžeme hovoriť o mieri, ak pritom ospravedlňujeme nezákonné činy rečami plnými diskriminácie a nenávisti?

Som presvedčený, že mier nie je viac než prázdne slovo, ak sa nezakladá na pravde, ak sa nebuduje podľa spravodlivosti, ak nie je preniknutý láskou a ak sa neuskutočňuje v slobode (porov. Ján XXIII., Encyklika Pacem in terris, 18).

Hirošima a Nagasaki sú memento pre celé ľudstvo

Budovanie mieru v pravde a spravodlivosti znamená uvedomovanie si toho, že „ľudia sa medzi sebou veľmi často a v značnej miere líšia čo do vzdelania, cností, nadania a majetkov“

Ak totiž chceme skutočne budovať spravodlivú a bezpečnú spoločnosť, musíme zbrane pustiť z rúk: „nemožno milovať s útočnými zbraňami v hrsti“ (Sv. Pavol VI., Príhovor v OSN, 4. októbra 1965, 5). Ak sa poddáme logike zbraní a vzďaľujeme sa od dialógu, tragicky zabúdame na to, že zbrane, ďaleko pred tým ako spôsobia obete a ničenie, sú schopné spôsobovať nočné mory, „vyžadujú si enormné výdavky, brzdia projekty solidárnosti a potrebnej práce, prekrúcajú psychológiu národov“ (Tamtiež, 5).

Ako môžeme navrhovať mier, ak neustále používame hrozbu atómovej vojny ako legitímny prostriedok riešenia konfliktov? Kiež je nám táto priepasť utrpenia pripomienkou hraníc, ktoré nemožno nikdy prekročiť. Pravý mier je len ten bez zbraní. Naviac, „mier nie je iba bezvojnový stav; ale treba ho budovať nepretržite“ (II. vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 78). Je ovocím spravodlivosti, rozvoja, solidarity, pozornosti voči nášmu spoločnému domovu a napomáhaním spoločnému dobru, učiac sa z lekcií dejín.

Pamätať, spoločne kráčať, chrániť. To sú tri morálne požiadavky, ktoré práve tu v Hirošime nadobúdajú ešte väčší a univerzálnejší význam a sú schopné nastoliť skutočnú cestu mieru. Preto nemôžeme dovoliť, aby súčasné i budúce generácie zabudli na to, čo sa udialo, aby stratili spomienky, ktoré sú garanciou a stimulom budovania spravodlivejšej a viac bratskej budúcnosti; je to pripomienka, ktorá sa šíri, aby burcovala svedomie všetkých mužov a žien, najmä tých, ktorí dnes plnia osobitnú úlohu v rozhodovaní o osude národov;

živá pamäť, ktorá pomôže každej generácii povedať, už nikdy viac!

(Preklad: Slovenská redakcia VR / Martina Korytiaková)