Predsedovia piatich opozičných strán KDH (liberálna?), SaS (zdecimovaná?), ZL (účelová o strane jedného muža?) doplnené o PS a Spolu verejne prezentovali dohodu o neútočení, skôr by malo znieť o mlčaní. Cieľom je, že nebudú na seba počas kampane útočiť. Aspoň Slovensko si vydýchne, konečne „prasačinky“ sa nebudú dostavať na verejnosť. 

 

Ešte neuschol atrament na dohode, M.Truban vyjadril sa kriticky o A.Kiskovi. Zdá sa, že cesta ku konečnej podobe dohody je asi v nedohľadne. Preto ma šancu, aby história túto dohodu premenovala na Vianočnú potemkinovú dohodu.

Ak chceme dať voľbám dynamiku idei, mala by každá politická strana kandidovať vo voľbách samostatne a nie sa spájať. Iná otázka je vytváranie koalícii po voľbách. Takto by sa ukázala politická sila každej z nich a nie sa skrývať jeden za druhého. Zároveň by sa znižoval počet strán. V súčasnosti ich je do 160, z toho 94 je v likvidácii). 

Pikantériou volebnej kampane je strana PS. Na seba vzala charitatívnu (volebnú) tiaž, tým, že vytvorila volebnú dvojičku so stranou s nízkym volebným potenciálom. PS pritúlila nesamostatnú iba snami pevnú stranu SPOLU, ktorej predsedom je politicky turista bez empatie, charizmy iritujúci okolie M.Béblavý. Spomeňme si, ako bol činný u Dzurindu, potom v čase prijímania najtvrdších liberálnych zákonov u Kaníka ako štátny tajomník a nakoniec skúšal byť úspešný v Procházkovej Sieti. Chlapi v krčme nemajú pre takúto turistiku porozumenie. Takéhoto politika pre jeho nepevný charakter odsudzujú.

Po založení strany SPOLU predseda mal jediný problém, kde sa politicky „usadí“. Bola to PS, ktorá asi naletela. Aj napriek politickému riziku, PS asi pochopila, že robiť politickú charitu ako ústretový krok pri záchrane jednej z malých liberálnych strán bez vplyvu je prejavom jej „sociálneho“ cítenia. Strana predpokladá, že sa dostane do parlamentu, štyri roky bude finančne zabezpečená, bude môcť nerušene rozvíjať svoje predstavy o nepostradateľnosti chrústa  pre naše životy. V prípade, že by SPOLU kandidovala samostatne, do súdneho dňa sa nedostane do parlamentu.

Predsedovia elitných opozičného strán, ktorých spája sľub neútočiť na seba zabúdajú, že predvolebné diskusie sú súbojom myšlienok, programov a postojov, ale nepovedať o programových slabostiach toho druhého, je politika zhýralosti, ktorá vedie k absentovaniu na pravde. Aká bude odozva voličov?

Okrem osobného šarmu predsedov (keď mlčia) zostanú voličom programy. Ruku na srdce, programy nie sú na programe dňa. Aká je úloha, napríklad u PS-S, ktorá ma 246 stránkový program? Je porovnateľný čo do hrúbky s Leninovými spismi. Je to leda „vklad“ pre „obohatenie“ končiacich sa liberálnych myšlienok v praxi. Keď program stratí „platnosť“, radosť budú mať aspoň v zberných surovinách. Bodaj by takéto „originálne“ spájanie v opozičnom košiari bolo odstrašujúce pre budúcnosť.