Pri pamiatke zosnulých neustále si pripomínajme silu slova nezabúdajme. V spomienkach na svojich rodičov si pripomínajme, že oni sú nositeľmi múdrosti života. Ideály našej civilizácie nemajú a nesmú byť rozbité, stratené, zabudnuté.  

                 

V druhej polovici októbra sa začínajú návštevy na cintorínoch. Cintoríny zďaleka blikocú neopakovateľným čarom svieci a kahancov. Sviece v tichom opojení sú symbolom našich životov, ktorá každému raz dohorí.

Slávnosť všetkých svätých a Spomienka na všetkých verných zosnulých sú dňami, ktoré nás pozývajú nielen ísť na cintorín, upratať a ozdobiť hroby našich blízkych, oni sú alebo mali by byť aj našou duchovnou pokladnicou. Až po čase sa niektorí „zahanbia“ že sme s nimi viac nekomunikovali a neodhaľovali sme pre nás nové životné skúsenosti.

Dušičky by mali byť pre každého obdobím mravnej odvahy v uvedomovaní si života pozemského a posmrtného, že my žijúci sme nositelia posolstiev našich rodičov. Bez nich by sme neboli ani MY.

Nezabúdajme, že ich dokonalosť života bola mnohokrát vykúpená utrpeniami.              

Dušičková úprimnosť v podobe  rozžiarených hrobov nás evokuje pripomínať si spomienky na detstvo. Kráčame ticho, s úctou k miestu posledného odpočinku našich najbližších. Včera postačila voňavá čečina, chryzantémy a svieca. Dnes ekologická spúšť umelých kvetov. Dušičky sú spolu s Vianocami obdobím prehnanej spotreby. Prečo musia byť naše spomienky spájané ba s vecami?

Atmosféra cintorínov náš evokuje postáť pri hrobe najbližších v tichu rozjímania, kde sa prelína život so smrťou, smútok s nádejou. Hroby nám pripomínajú, aby sme si každý rok uctili pamiatku zosnulých, čím nezabudneme na svoje korene a tradície. V čase dušičiek naše srdcia poeticky rozochvené jednou TV, ktorá  odvysielala poetické zábery z rozžiarenej večernej Banskej Štiavnice zábermi z Nového zámku na 12 mestských cintorínov v meste.

Čas strávený na cintoríne nech je pre nás časom zamyslieť sa a uvažovať o zmysle nášho žitia, kam smerujeme, či naše žitie robíme ľudskejším a hodnotnejším, alebo či svojou nečinnosťou sa neochudobňujeme.

Cintorín je miesto, kde sa spája svet živých, s tými ktorí ukončili svoju cestu pozemským životom. Pre myšlienkovo zahĺbených ľudí sú miestom nachádzania zmyslu svojho žitia, sebavedomia  a národnej hrdosti.

Tak ako my dospelí v sebe máme zakódované dušičkové ticho a spomienky, tak isto toto by sme mali „vtláčať“ našim deťom či vnúčatám.  

Dušičky sú aj časom, kedy mali by sme snažiť sa pochopiť toho druhého. Možno prídeme do zlomu, keď si položíme otázku, čo vieme o svojich rodičoch? Jedine čo môžeme, konať a podávať svedectvo o sebe.

V úvahách sa zamýšľam, či nie sme generácia jedinečná a najrozumnejšia, pretože sme posledná generácia, ktorá počúvala svojich rodičov. Sme možno aj prví, ktorí boli nútení počúvať svoje deti. Preto sme asi limitovaná edícia!  Keď ešte sme, využite nás. Učte sa mladí od nás. Nie sme poklad určený na zmiznutie.