Pripomínajme si, že cenzúra je plagiát a cez svoje chápadla chcel a aj v dnešnom modernom svete nárokovať stále byť „živá“. V každej dobe podstata prepisovania zostáva, len formy sa menia. Je zaujímavé, že nové formy sú spájané s kultúrno-etickými témami, ktoré vyvolávajú leda tak chaos vo verejnosti.   

„Prínosom“ pre túto dobu je znovu objavená cenzúra, ktorá sa spája s „úpravou“ obsahu literárnych diel, ale aj rozprávok. Veľkým nutkaním a dojemnou „starostlivosťou“ je chrániť čitateľa od „zlého“ obsahu. Takto chápaná cenzúra je pre kultúrny svet drzá predstava. Svoj „zrod“ sa datuje vo Veľkej Británii, ktorá sa šíri ako metastázy do okolitých krajín. Podstatou zostáva, že upravujú klasické diela, aby vyhovovali „modernej“ dobe. Výsledkom takéhoto konania je mazanie alebo prepísanie časti obsahu, čím sa znehodnocuje svetové literárne dedičstvo. 

Prepisovanie, pardon „korektné“ úpravy nežiaducich textov považuje sa za obohatenie novodobej kultúrnej vojny, ktorá prichádza k nám z kolektívneho Západu. Obhajcovia textových „vylepšení“ v starších literatúrach argumentujú, že k takýmto zásahom dochádzalo vždy. Veľké romány a konzumné braky vychádzali  alebo vychádzajú v upravených zhustených či „vyčistených“ podobách, sú výsledkom storočných redakčných (ideologických) úprav a prepisov.

Výsadou západnej moderny je zvykové právo autora na svoje dielo, zároveň majúc zodpovednosť za autorské dielo a jeho obsah obhajovať. Snahy vylepšiť a dostať zo zaužívaných zvyklosti texty, ktoré sa v novej dobe nehodia, zaváňajú aroganciou voči čitateľom, ale aj autorom.

Ak ma niekto nutkanie ochrániť konzumentov od časti obsahu, znamená to, že dotyčný predpokladá, že je chytrejší (nadradenejší?) a povolanejší než čitateľ.

Situácia, keď dochádza k prepisovaniu textu v mene vyššieho princípu (dobra?) je v realite škandálna a ničím neospravedlniteľná. Odnožou u nás môže byť považované politické plagiátorstvo (aj ministri),  hlavne po roku 1989.

Dynamika kultúrnych vojen v poslednom období ma vypovedaciu hodnotu. Ak cenzori  snažia „ochrániť“ hlavne detských čitateľov ale aj dospelých, prv alebo neskoršie si rovnaký postup skúsia i u významnejších diel. Napríklad dielo “Karlík a továreň na čokoládu“ (asi so 200 zmenami) od R.Dahleho, či vydavateľstvo Harper Collins v detektívkach A.Christie, ktoré chce vyradiť „urážlivé výrazy ako neger, Žid či Cigáň“.

Milan Kundera vo svojich esejach „Nechovajte sa tu ako doma“ obhajoval právo umelca brániť si svoju integritu proti vykladačom či interpretom jeho diela. Ľudí, ktorí sa púšťajú do svojvoľného prepisu kníh, sa v nich „chovajú ako doma“. Pripúšťa legitímnu debatu o dobovo či spoločenskom kontexte diela, nech sa jedná o knihu, film, či divadelná hra. Práve tak možné staršie diela používať, remixovať a odvolávať sa na ne. Ale prepisovať cudzie práce a vydávať ich pod autorovým menom ako že „vylepšené“ je nehoráznosť. 

Nech stále platia slova Giovanni Guareschi talianskeho novinára, tvorcu komixov a humorista 1908–1968 „Konečným cieľom každej cenzúry je dovoliť, aby takéto knihy nikto nečítal.“ To by asi bola najúčinnejšia obrana proti tejto zvrhlosti.

Zatiaľ k nám takýto druh literatúry nedorazil. Ale čo nie je, za chvíľu, môže sa stať. Asi prvým dielom pre zmenu v Čechách bude Švejk. Nech múdrosť a hĺbka motta vystihuje hrôzu čo sa môže stať „Ty si, Švejku, myslíš, že si klasika, ale hovno, Švejku, hovno si. Prídu chytráci  a úplne ťa zničia ...“    Zdroj: Reflex 21/2023-43