Zhoršovanie kvality života Európanov navyknutých donedávna na jej zvyšovanie alebo aspoň na udržiavanie na prijateľnej úrovni navodzuje ponuré obavy z ďalšieho vývoja. Zbiehanie sa viacerých úpadkových tendencií dokazuje, že sa civilizačne neposúvame dopredu, ale klesáme kamsi naspäť, hlboko do neznáme.
Naučenou bezmocnosťou sa presviedčame sa, že civilizačné napredovanie neprebieha priamočiaro vpred, ale vo fázach, ktoré nebývajú vždy pravidelné a predvídateľné. Na otázku, kam vlastne padáme, dostávame často jednoznačnú odpoveď, že do stredoveku. V Európe vraj temného zaostalého, surového a bigotného. Množia sa obavy, že ma odzvoniť toľko obdivovanému európskemu spoločenskému systému sociálneho trhového hospodárstva s majoritnou strednou triedou blahobytného a spokojného obyvateľstva, ktoré si periodicky volí zástupcov, aby ho reprezentovali na najvyššej úrovni doma i v zahraničí. Jeho politická reprezentácia mávala počas trvania prvej vlny studenej vojny (1949-1989) ďaleko k dokonalosti, no prijímala opatrenia, aby kapitalizmus v západnej Európe nevytvárala početnú spodnú vrstvu bezprávnych a nemajetných.
V druhej vlne studenej vojny, ktorú môžeme datovať od tzv.kyjevského majdánu vo februári 2014, sa spoločenská stratifikácia prudko mení. Prebieha drastické hospodársko-politické vyprázdňovanie strednej vrstvy zatláčaním tejto donedávna majoritnej demografickej vrstvy do postavenia bezmocného a bezprávneho poddanstva.
Miera tej bezmocnosti, pre ktorú sociálni inžinieri používajú termín naučená bezmocnosť (learned helplessness) nie je fenoménom úplne novým a charakteristickým iba pre modernitu 21.storočia. Ako s pracovnou metódou s ním majstrovský narábali už tvorcovia a strážcovia hierarchii spoločenského usporiadania v starovekej imperiálnej Číne a kastovníckej Indii. Odvodili ju od prastarých skúsenosti s jednou z metód – s domestifikáciou zvierat. Ta opakovane láme vôľu zvieraťa vyslobodiť sa z područia dovtedy, kým ho nepriučí, že pokusy o vyslobodenie sú márne. Výsledkom je, že ho dovedie do stavu vedomej naučenej vedomosti. Zdomácnenie zvieratá potom prenášajú vedomie tejto bezmocnosti na potomstvo, ktoré sa už ani nepokúša – až na výnimky z pravidla – utekať na slobodu.
Domestifikácia je postupné cieľavedomé pretváranie divo žijúcich živočíchov na druhy vhodné na chov. Hlavná charakteristika zdomácnených zvierat je to, že poskytujú určitý úžitok alebo sa chovajú na potešenie. Tieto druhy hospodárskych zvierat možno bez väčšieho rizika chovať v zajatí. V dnešnej politológii sa postupná demestifikácia premieňa na pád do technofeudalizmu. Zdroj: ZaV jún 2025-50