až po prah večného života.
Tam nás opustí,
pretože tento prah je pre ňu zakázaný.
León Bloy
V sobotu 10. apríla 2010 o 8:56 sa pre Poľsko zastavil čas. Nikto neveril, že to čo sa stalo, je pravdou. Po 70 rokoch Poľsko dostalo znova ranu, ktorú nečakalo. Znovu rozjatralo ranu, ktorá ani po 70 rokov sa nezahojila.
Poľsko stratilo prezidenta, ktorého veľmi milovalo.
Poľsko stratilo svoju prvú dámu, ktorá národu prinášala pokoj, ktorá povzbudzovala a dávala nádej, aby si Poliaci ctili rodinu, svoju vieru a vytrvali vo svojom úsilí zostať verní svojmu milovanému Poľsku.
Smútok je o to väčší, o čo viac boli milovaní. Láska spojená s ich vierou, v ktorú verili má zmysel. Ich tragická smrť spojila národ.
Tragická udalosť je zároveň skúškou pre každého Poliaka, že nikto nepozná sám seba pravdivo, pokiaľ sám netrpel. Je to výzva, že aj nezmyselná smrť môže byť posilou, aby sa pod krížom zomklo a v tejto historickej skúške pravdy Poľsko vyšlo posilnené.