keď človek nemá dosť ducha,
aby hovoril dobre,
a nemá dosť rozumu,
aby mlčal.
(Jean de La Bruyere)
Človek sa prejavuje v zlomových momentov svojho konania, čím poodhaľuje svoje vnútro.
Nie je príznačné, že pomníky „slávy“ v meste z obdobia primátorovania J.Vražela sa javia ako päsť na oko“? Nech sa jedná o pamätnú dosku na Mestskom dome, položenie „pamätného“ kameňa pri Krytej plavárni, alebo opätovná inštalácia sochy P.Jilemníckeho pred Domom kultúry. Nie je to prejavom slabosti o neprimeranosti vo vlastnú zrelosť? Nech si každý sám pre seba odpovie a urobí svoj názor, či z týchto pomníkov „slávy“ netrčí všetko iné, len nie múdrosť ?
Pamätná doska na Mestskom dome na „večné“ časy
Pri príležitosti 75. výročí začatia stavby Mestského domu v júni 2007 bola odhalená na jeho priečelí pamätná doska.
Na tabuli sú mená tých, ktorí sa o výstavbu Mestského domu zaslúžili. Prečo tam je meno dnes už bývalého exprimátora, asi okrem neho nevie nik ? O čo sa zaslúžil?
Primátor dokázal, že je majstrom nečakaných improvizácii. Nemá dar odosobniť sa, vidieť problém z nadhľadu a verejnosť je z jeho konania zúfala. On sa rozhodol s historickou neprimeranosťou objektívneho videnia zviditeľniť za každú cenu svoje ego.
Položenie základného kameňa pri Krytej plavárni
V pondelok 24.5.2010 (v čase už predvolebnom) J.Vražel položil základný kameň stavby rekonštrukcie Krytej plavárne. Toto sa vymykalo zvykovej etike. Ak sa jedná sa o rekonštrukciu, tak to vylučuje položenie základného kameňa a opačne?
Základný kameň symbolizuje, že sa rodí niečo nové, a nie opravuje, modernizuje. Alebo, že by oprava, modernizácia bolo u primátora to isté ako byť videný?
Zneužitie položenia základného kameňa so súhlasom primátora nebol dobrým signálom verejnosti. Zlyhal aj preto, že sa obklopil spolupracovníkmi, ktorí mu neradili, ale sa mu prispôsobili, čo nie je to isté.
Socha P.Jilemníckeho pred Domom kultúry ako päsť na oko?
Umiestnenie sochy P.Jilemníckeho pred Domom kultúry pár dni pred komunálnymi voľbami 2010 bolo dôkazom, v akom psychickom rozpoložení sa nachádzal primátor. Čo na tom, že postavením sochy sa porušilo uznesenie zastupiteľstva o jej umiestnení. Desivá predstava, že môže vyhrať Milan Gura ho psychicky gniavila. Odhodlal sa urobiť niečo, čo by za iných okolnosti nikdy neurobil.
Neschopnosť racionálneho uvažovať, začalo plodiť capiny. Preto sa odhodlal k poslednému možnému ataku. Dostať na svoju stranu aj tých, s ktorými by ináč ani nejednal, s členmi a sympatizantmi KSS.
O tom by vedel rozprávať dnes nebohý F.Hrúdal. Môžeme mať na neho rôzne názory, ale v jednom môže byť vzorom pre dnešných politikov. Veril v myšlienky, ktorým obetoval celý svoj život, ich obhajoval a nebol „prevracač“ kabátov. U neho vyslovené slovo bolo viac ako zmluva. Preto, čo mi povedal, platí.
Poznámka na okraj:
Ktorí si myslia, že P.Jilemnícky je pre mesto nepostrádateľný, muselo vyraziť dych. Pri pohľade na haldy snehu za sochou, ktorý sa tam odhrnuli, možno sa iba domnievať, či to nebol úmysel poukázať na jeho osobnosť? A to už nedomyslel, ako to bude zavádzať napríklad pri Bartolomejskom hodovom jarmoku.
A propo? Prečo starosta Svrčinovca nie je prinajmenšom tak horlivý ako exprimátor J.Vražel a nepožiada mesto o bezplatný prevod sochy pre umiestnenie sochy tam kde učil, pri škole u Deja?
Na rozdiel od Svrčinovca, Čadca si cti bustou v bývalej škole na ulici A.Hlinku, ktorá bola tiež vďaka horlivosti exprimátora zrušená.
Možný dôvetok ?
Jednou z možnosti sa ponúka, či to nie glorifikovanie byť „videný a zapísaný“ do sŕdc svojich verných? Takáto pýcha nebolí , ale ....
Alebo že by platilo staré české príslovie o menách a stĺpoch?