Stretol som známeho, ktorí nevedel nájsť dobre slovo na mesto. Dôvodom bolo, že ponechalo opadané lístie z jesene zo stromoch v blízkosti medzi panelákmi, kde býva.
Zamyslel som sa, kto je na vine ? Mesto, alebo sťažovateľ ? Medzi povinnosti mesto je zabezpečovať verejnoprospešné služby, najmä udržiavanie čistoty, správu a údržbu verejnej zelene. Ale čo obyvateľ? Nie je jednou z jeho nepísaných povinnosti, aby aj jeho prispením bolo okolie pri jeho bytovke upravené a čisté.
Preklíname to, čo bolo pred rokom 1989. Nie je to iba ideológiou. Nie je to ochota dodržiavať poriadok a disciplínu ? Vtedy sme museli, ak sme museli, aspoň po nás zostal poriadok. Po roku 1989 máme slobodu, žijeme v predstave, že všetko môžeme, ale akosi zabúdame na zodpovednosť a povinnosti. Jarné upratovanie ešte aj 20 rokov po revolúcii považujeme za prežitok.
Pritom jarné upratovanie v sebe nesie mravný apel, aby sme sa správali k svojmu okoliu slušne, nerobili neporiadok. Lebo MY ľudia jarným upratovaním naprávame iba to, čo sme svojou ľahostajnosťou k svojmu okoliu spôsobili.
Je potrebné jarné upratovanie aj dnes? Áno je, možno ešte väčšmi ako včera. Práve jarné upratovanie je prostriedkom, kedy každý môže urobiť niečo prospešné pre svoje okolie.
Máme svoj majetok, byty, ktoré sme si kúpili. Podľa hodnoty bytu sme sa zo dňa deň stali milionármi, ale naše povýšenectvo a nezáujem k svojmu okoliu pretrváva. Asi sme si veľmi rýchlo osvojili jalové „milionárske“ maniery, ako je absencia vkusu, afektové prejavy nadradenosti a snobstva ?
Ctiť si svoje okolie, považovať ho za svoje, ktoré sme dostali do dočasného užívania, aj keď je to iba mestské nemôže byť výhovorkou.
Našim problémom je, že nevidíme problém z nadhľadu. Asi nám chýba odvaha povzniesť sa nad malichernosti, byť na seba prísnejší a v spojení s odriekaním sa pohodlia ochudobňujeme sa začať pestovať v sebe prirodzenú vznešenosť. Predsa vznešenosť je o dodržiavaní pravidiel. Raz do roka urobiť jarné upratovanie, by malo byť prejavom nášho uvedomenia si, že jarné upratovanie môže byť začiatkom našej začínajúcej sa vznešenosti v nás.
Preklíname to, čo bolo pred rokom 1989. Nie je to iba ideológiou. Nie je to ochota dodržiavať poriadok a disciplínu ? Vtedy sme museli, ak sme museli, aspoň po nás zostal poriadok. Po roku 1989 máme slobodu, žijeme v predstave, že všetko môžeme, ale akosi zabúdame na zodpovednosť a povinnosti. Jarné upratovanie ešte aj 20 rokov po revolúcii považujeme za prežitok.
Pritom jarné upratovanie v sebe nesie mravný apel, aby sme sa správali k svojmu okoliu slušne, nerobili neporiadok. Lebo MY ľudia jarným upratovaním naprávame iba to, čo sme svojou ľahostajnosťou k svojmu okoliu spôsobili.
Je potrebné jarné upratovanie aj dnes? Áno je, možno ešte väčšmi ako včera. Práve jarné upratovanie je prostriedkom, kedy každý môže urobiť niečo prospešné pre svoje okolie.
Máme svoj majetok, byty, ktoré sme si kúpili. Podľa hodnoty bytu sme sa zo dňa deň stali milionármi, ale naše povýšenectvo a nezáujem k svojmu okoliu pretrváva. Asi sme si veľmi rýchlo osvojili jalové „milionárske“ maniery, ako je absencia vkusu, afektové prejavy nadradenosti a snobstva ?
Ctiť si svoje okolie, považovať ho za svoje, ktoré sme dostali do dočasného užívania, aj keď je to iba mestské nemôže byť výhovorkou.
Našim problémom je, že nevidíme problém z nadhľadu. Asi nám chýba odvaha povzniesť sa nad malichernosti, byť na seba prísnejší a v spojení s odriekaním sa pohodlia ochudobňujeme sa začať pestovať v sebe prirodzenú vznešenosť. Predsa vznešenosť je o dodržiavaní pravidiel. Raz do roka urobiť jarné upratovanie, by malo byť prejavom nášho uvedomenia si, že jarné upratovanie môže byť začiatkom našej začínajúcej sa vznešenosti v nás.