Už ako šestnásťročný fotografický amatér dostal zlatú medailu na celoslovenskej výstave fotografie. Od tohto momentu prešlo úctyhodných 69 rokov človeka - fotografa - umelca neuveriteľného šarmu, tak pracovitého, že je ťažké nájsť slová obdivu. Je jedným z najlepších slovenských fotografov o kráse, ušľachtilosti a múdrosti, príbehoch fotografií, knihách a spomienkach, myšlienkach a situáciách, ktoré sa človeka ľudsky dotknú

Po roku 1990 mesto udelilo čestné ocenenie Čestný občan mesta Čadca 7 osobnostiam. Boli to Eugen A.Cernan (1994), Carl Vender (1995), Ján Chryzostom kardinál Korec (1998), Vojtech Didi (2001) a Anton Bláha (2004), Michal Staskiewicz (2006), P.Prochádzka (2007).

Emotívne atmosféra v obradnej sieni Mestského domu bola prirodzeným vyjadrením úcty k osobe a dielu Karola Kállaya (1926). Svojim originálnym videním sveta sa dopracoval k svojej svetovosti, kde ho považuje za „svojho“.   

Ak slávnostný akt ocenenia zosobňovalo všetko, čo tento akt v sebe obnáša, bol tu aj bôľ. Nečakalo sa, že práve tí, ktorí tu mali byť, neboli. Neviem aké mali dôvody, či to bolo z vlastnej vypočítavosti, nezáujmu, pohodlnosti, účelovosti alebo nedocenili význam slávnostného aktu udelenia najvyššieho ocenenia, ktoré mesto môže udeliť?

Predpokladalo sa, že ocenený požíva úctu poslancov bez rozdielu politického alebo iného účelového nazerania. Očakávalo sa, že budú prítomní všetci 25 poslanci. Opak bol pravdou. Iba 9 (statoční) poslanci pokladali za slušnosť, aby boli prítomní slávnostného aktu - M.Blendovská, E.Gábriš, P.Glasnák, J.Kanaba, M.Klimek, A.Korduliaková, P.Laš, V.Strýčková, J.Velička, obaja zástupcovia primátora, ktorí sú zároveň poslanci a ospravedlnený bol jeden poslanec.

Nemám právo kritizovať poslanca za to, čo neurobí. Ale vysloviť pár myšlienok je potrebné. Poslanec nie je na to, aby sa zúčastnil raz za dva mesiace zastupiteľstva. Nestačí jednohlasne odhlasovať udelenie občianstva. Poslanec je verejný činiteľ, a mal by byť nie iba pasívne možno účelovo videný niekedy, ak sa mu chce a má čas. On svojou poslaneckou aktivitou by mal sa podieľať na vytváraní a formovaní verejného života v meste.   

Práve na slávnostnom zasadaní zastupiteľstva mala byť preukázaná každým poslancom úcta človeku, ktorý ako jeden z mála Slovákov má právo byť poctený za svoje vykonané dielo ako člen elity národa.

Ich konanie pripomína niečo, ako ísť po úzkej lavičke. Idú opatrne, aby nespadli. Ak ten čo vie, prečo ide, tak sa vyvarujeme pádu. Ak ide v nezašnurovaných topánkach spadne. Nie je to symbolické, prečo tí, ktorí bojkotujú, často padajú ... a nie sú videní? Nie je ich prejav  práve pri slávnostnej chvíli prezentovaní verejnou zdržanlivosťou ako neúcta k výkonu poslaneckého mandátu?  

Celý poľutovania hodný akt nezáujmu je v protiklade s tým, čo sa stalo o dva dni neskôr v nedeľu v prostredí inak kultúrne kultivovanom, na 8. ročníku Žilinského literárneho festivalu. Na programe bol večer rozhovoru práve s Karolom Kállayom. Večer začal neočakávane. Bol premietnutý záznam z udelenia ocenenia Čestný občan Mesta Čadca. Nečakaný zážitok bol satisfakciou za bôľ tých, ktorí považujú verejný a spoločenský život  skladajúci sa z množstva spoločenských akcií za dôležitý indikátor jeho kvality.  

Potom sa do mysle vkráda myšlienka, že pod lampou býva tma. Až keď cudzí objavia to, čo máme doma, až potom si uvedomíme, že to čo máme doma je dobre. C ést la vie ....