Dary dávajte biednym s citom.
Keď chceš pomôcť chudobnému,
pomôž mu najprv ako človeku,
potom ako chudobnému.
(blahoslavená Matka Tereza)
Keď chceš pomôcť chudobnému,
pomôž mu najprv ako človeku,
potom ako chudobnému.
(blahoslavená Matka Tereza)
Historická skúsenosť velí, že tam kde ľudia sú odkázaní jeden na druhého a rozličným spôsobom závisia jedni od druhých, vládne solidarita. Takto solidarita sa stáva morálnym a sociálnym postojom spoločnosti.
Slovensko sa zapojilo do programu potravinovej pomoci EÚ. Cielená pomoc je smerovaná pre osoby, ktoré poberajú dávky v hmotnej núdzi, alebo sú na hranici životného minima, ako aj poberatelia dôchodkov, kde výška ich príjmu nepresiahne mesačne 305 €. Každý žiadateľ pri splnení podmienok má právo na 20 kg múky a 20 kg cestovín. Posledná informácia hovorí, že o pomoc v meste požiadalo 850 žiadateľov, napríklad v Žiline to bolo 1100 žiadateľov.
Nič proti potravinovej pomoci. Zaráža spôsob ako sa potravinová pomoc distribuuje. To nie je namierené proti pracovníkov MsÚ, ktorí v zložitých podmienkach sa zhostili náročnej úlohy na výbornú. Iba predstava, že v provizórnych podmienkach bez skúsenosti pod holým nebom na nádvorí bývalej školy na ulici A.Hlinku vydali 34 ton potravín, zaslúži si prinajmenšom obdiv.
Sociálna situácia na Kysuciach sa vyhrocuje. V súčasnosti nezamestnanosť je na Slovensku najvyššia od roku 2005 - 13,5 %. S nezamestnanosťou aj napriek 21 rokom od 17.11. sme sa nestotožnili. Bojíme sa chudoby, lebo ona plodí sociálnu izoláciu a trvalú závislosť pomoci od štátu. Nie je šanca veriť, že bude ešte aj dobre. Najviac sú postihnutí starnúci dôchodcovia, ktorým pravica vďaka „reformám“ chce znížiť dôchodky, lebo oni zväčša pracovali v socializme, za čo nemôžu a sú bezradní. Ďalej sú to dlhodobo nezamestnaní, mladí ľudia, ale aj matky samo živiteľky.
Takto sme si nepredstavovali pomoc od tých, ktorí asi najmúdrejší a vedia všetko, len nie to, že aj chudoba existuje. Možno práve preto chceli žiadateľom pripomenúť ich postavenie v spoločnosti.
A propo, ako silno rezonuje medzi deťmi nezamestnanosť ich rodičov, je skúsenosť z roku 1991. Dom kultúry chcel, v prípade, že obaja rodičia sú nezamestnaní, alebo žijú na hranici chudoby, aby nemuselo ich dieťa platiť žiadny poplatok za návštevu v krúžku. A výsledok? Deti sa hanbili priznať, lebo ešte väčšmi by boli diskriminovaní voči tým, ktorí na to majú.
Pohľad na priebeh akcie u okoloidúceho na nádvorí školy silno pripomínalo odovzdávanie humanitárnej pomoci niekde v Eritrei a nie v srdci Európy v XXI. storočí ... a my sa nádejali, že my smerujeme k lepšiemu.
Zväčša pre pomoc prišli žiadatelia so svojimi deťmi alebo vnúčatami, zväčša na svojich autách. Ľutoval som tých, ktorí sami v pokročilom veku ledva chodili a domov si mali vziať 40 kg potravín. Viem svoje, čo znamená niesť na turistike 30-35 kg ťažký rupsak.
Nebolo možné, ak už pomoc, dať im lístky, a postupne by si to po balíčku vyberali v určených obchodoch?
Takto pochopená solidarita ako proforma bez ľudského vnímania je nepochopením a neúctou k tým, ktorí tu pomoc ozaj potrebujú. Oni nechcú, aby sme ich ľutovali, oni chcú, aby sa s nimi ako s človekom, a nie dávať najavo, že pre spoločnosť sú trvalo zbytoční a ešte záťažou.
Nič proti potravinovej pomoci. Zaráža spôsob ako sa potravinová pomoc distribuuje. To nie je namierené proti pracovníkov MsÚ, ktorí v zložitých podmienkach sa zhostili náročnej úlohy na výbornú. Iba predstava, že v provizórnych podmienkach bez skúsenosti pod holým nebom na nádvorí bývalej školy na ulici A.Hlinku vydali 34 ton potravín, zaslúži si prinajmenšom obdiv.
Sociálna situácia na Kysuciach sa vyhrocuje. V súčasnosti nezamestnanosť je na Slovensku najvyššia od roku 2005 - 13,5 %. S nezamestnanosťou aj napriek 21 rokom od 17.11. sme sa nestotožnili. Bojíme sa chudoby, lebo ona plodí sociálnu izoláciu a trvalú závislosť pomoci od štátu. Nie je šanca veriť, že bude ešte aj dobre. Najviac sú postihnutí starnúci dôchodcovia, ktorým pravica vďaka „reformám“ chce znížiť dôchodky, lebo oni zväčša pracovali v socializme, za čo nemôžu a sú bezradní. Ďalej sú to dlhodobo nezamestnaní, mladí ľudia, ale aj matky samo živiteľky.
Takto sme si nepredstavovali pomoc od tých, ktorí asi najmúdrejší a vedia všetko, len nie to, že aj chudoba existuje. Možno práve preto chceli žiadateľom pripomenúť ich postavenie v spoločnosti.
A propo, ako silno rezonuje medzi deťmi nezamestnanosť ich rodičov, je skúsenosť z roku 1991. Dom kultúry chcel, v prípade, že obaja rodičia sú nezamestnaní, alebo žijú na hranici chudoby, aby nemuselo ich dieťa platiť žiadny poplatok za návštevu v krúžku. A výsledok? Deti sa hanbili priznať, lebo ešte väčšmi by boli diskriminovaní voči tým, ktorí na to majú.
Pohľad na priebeh akcie u okoloidúceho na nádvorí školy silno pripomínalo odovzdávanie humanitárnej pomoci niekde v Eritrei a nie v srdci Európy v XXI. storočí ... a my sa nádejali, že my smerujeme k lepšiemu.
Zväčša pre pomoc prišli žiadatelia so svojimi deťmi alebo vnúčatami, zväčša na svojich autách. Ľutoval som tých, ktorí sami v pokročilom veku ledva chodili a domov si mali vziať 40 kg potravín. Viem svoje, čo znamená niesť na turistike 30-35 kg ťažký rupsak.
Nebolo možné, ak už pomoc, dať im lístky, a postupne by si to po balíčku vyberali v určených obchodoch?
Takto pochopená solidarita ako proforma bez ľudského vnímania je nepochopením a neúctou k tým, ktorí tu pomoc ozaj potrebujú. Oni nechcú, aby sme ich ľutovali, oni chcú, aby sa s nimi ako s človekom, a nie dávať najavo, že pre spoločnosť sú trvalo zbytoční a ešte záťažou.