Smrť je len krok, no je to krok,
ktorým prejdeme z provizória do stálosti,
z času do večnosti.
(Michel Quoist)
Niektorí aktívne prežili o polnoci na námestiach príchod nového roku 2013. Prítomní aspoň na chvíľu chceli zabudnúť na každodenné starosti neuvedomujúc si, že možno niekde inde ide o život.
Všetko by bolo v poriadku, aj svetlice. Oni patria medzi očakávané vyvrcholenie polnočného ohňostroja rozžarujúceho oblohu. Zostáva nezodpovedané, prečo k tejto estetickej kráse sa predávajú delobuchy a hlučné petardy. Sú ničiteľmi poetiky večera. Vyvolávajú pocit stiesnenosti a strachu, u majiteľov áut strach o svoje zaparkované auta na sídliskách, okoloidúci o svoje zdravie, u psov panicky strach a svojou deštrukčnou hlučnosťou rušia nočný pokoj.
Prečo v záujme verejného poriadku sa nenerešpektujú tí, a ich je neporovnateľná väčšina, pre ktorých záver roka nie je ničím výnimoční? Ak delobuchovi „geroji“ nevnímajú svoje konanie, ako zásah do slobody druhého, prečo to trpia tí, ktorí majú dbať o verejný poriadok? Asi žijú v presvedčení, že ak nejde o život, nejde o nič ... ale ako sa ukazuje ide aj o život. Tragické nešťastia z prelomu roku nech sú výstrahou. V Čechách bolo 95 požiarov a 3 mŕtvi. Na Slovensku 39 zranení a jeden mŕtvi. Aké sú ešte potrebné argumenty, aby sa týmto nešťastiam urobilo prietrž. Banalizácia problému príslušnými orgánmi, ktoré konajú iba to čo musia, môže v konečnom dôsledku viesť k postupnej erózii verejného života.Prípad z obce Rybník nech je mementom. Bezbrehým sebavedomím byť „slávny a výnimočný“ na pár sekúnd bolo spojené s najtragickejšou udalosťou od roku 1993. Na námestí explodovala pyrotechnika. Výsledok? Odtrhnutá ruka, čo je hrozné, ale odtrhnutá hlava znamená najvyššiu daň, stratu života. Tu sa naplnila overená pravda, že pre život sa počítajú činy, ktoré prežijeme a nie prežité dni.
Aké pocity by sme mali pri čítaní hlásení a rozboru silvestrovskej noci v našom meste?