Preto som sa spojil s Múzeom B.Němcovej v Českej Skalici (www.bozenanemcova.cz), kde som si overil informáciu. Informácia potvrdila, že s J.Kráľom niekoľko krát stretla v  Balašských Ďarmotách, kde sa často zdržiaval jej manžel Jozef. 

Nech vybrané pasáže z knihy „ Božena Němcová a Slovensko “ od Bohumila Haluzického (Tatran 1952) pootvoria neznámu kapitolu v živote Janka Kráľa. 

×××

Jej záujem o slovenskú literatúru, v prvých rokoch jej pobytu na Slovensku nepatrný, zvyšuje sa len po štvrtej ceste, po roka 1855. Už roku 1852 poznala v Ďarmotách básnika Janka Kráľa, v roku 1853 sa s ním denne stýkala, ale o jeho živote a rozhovoroch s ním napísala, a to len v listoch, iba niekoľko poznámok charakterizujúcich jeho povahu. Až neskôr, keď vari čítala jeho básne v časopisoch, mení a ustaľuje sa jej náhľad na neho. „Básnik Váš (slovenský) najvetší,“ tak ho oceňuje, sledujúc pritom ďalší jeho život.

(Bohumil Haluzický, str. 17)

×××

Pri svojej prvej návšteve Ďarmôt (1852) zoznámila sa i s básnikom* Jankom Kráľom,* ktorý vtedy po revolučných rokoch žil prechodne v Ďarmotách. Kráľ sa stýkal s jej mužom Josefom Němcom, zasväcoval ho do slovenských pomerov, nevynímajúc ani literatúru. Tak najmä ho informoval o polemike, ktorá vznikla medzi Danielom G.Lichardom a Jozefom Mil. Hurbanom po smrti Jána Kollára (24. januára 1852).

Lichard napísal vtedy v „Slovenských novinách", že „Kollára zavraždily suro¬vosti Hurbanových pohľadov“, nekrolog „Slovenských pohľadov" označil za farizejstvo a jeho pisateľov nazval slovanskými Herostratmi. Kráľ bol zrejme pod vplyvom Hurbanovým a v tom zmysle informoval i Josefa Němca. „Ten Lichard musí být náramný o...“, píše temperamentný Němec svojej žene a pritom sa pýta, či Kráľovu báseň „Na smrľ Jána Kollára“ uverej¬nil časopis „Lumír“, ktorý vydával v Prahe Ferdinand Břetislav Mikovec. Ide o báseň „Duma Kollárova“, ktorú Kráľ napísal pod dojmom smrti Kollárovej a ktorú vari Němec poslal Mikovcovi. Báseň vyšla naozaj v „Lumíre“ 1852 (II. roč., č. 6) v prvej polovici marca. Vznikla vari z rozhovorov Kráľových s Josefom Němcom o naznačenej už novinárskej polemike. Kráľ napísal „Dumu“ po česky, spestriac ju niektorými slovakizmami. Do¬kresluje a revolučne stupňuje v nej myšlienku, ktorú dal

Kollár do otázky „Co z nás Slávů bude za sto roků“ a dáva na ňu odpoveď pohľadom do budúcnosti Slovanov, súvisiacim s pred¬stavou, akú mal o nevyhnutnosti sociálno-politických zmien vôbec. Tak znejú tie verše v „Dume“:

Slovan se pýší činem, slávou svojí,

potupa otců smyta je bleskami,

východ slovanský ozářený stojí.

Hrady a města běleji se skvěle,

Vltava, Dunaj, slávským zpěvem hučí,

do budoucnosti hledí Slovan směle,

co je spojeno, žádný nerozlúčí.

Bolo prirodzené, že Němcová nadviazala s Kráľom rozhovory. Bol jej veľmi sympatický a mala ho tým radšej, že to bol, ako napísala, „jediný člověk, s kterým možno promluvit“. Ale vtedy sa akosi poškriepili a vzájomný styk sa prerušil.

Do roka sa, pravda, na všetko zabudlo, Kráľ sa „udobřil“ a navštevoval ju na rozhovory každý deň po obede. A Němcová ho charakte¬rizuje: vie vraj veľa, je bystrá hlava, treba si však zvyknúť na niektoré jeho nespôsoby. Jedným z nich je, že je vo večnej opozícii, nech už sa začne reč o čomkoľvek. Vyzerá — tak Něm¬cová ironizuje — „zase trochu po člověcku“, ale má o jednu krásu v obličaji viac, boľavé oči. Keby ho vraj niekto počúval a nevidel, urobil by si predstavu najestetickejšieho človeka. Tak ho uráža všetko surové, ošklivé a nečisté. Ale sám je vrtkým tým, lenže teraz pije iba mlieko a vodu. Ale priznal sa Němcovej, že nie je tomu tak dávno, čo tuho pil ostré nápoje.

Vcelku je to „hrozný podivín“, ktorý má veľmi peknú, mla¬distvú, ale hlúpu ženu („hrozná husa“) a správa sa preto k nej ako k dievke, ba ju aj bije. Iba jednu ženu vraj miloval z celej duše, a to bola jeho mať. Otca naopak s rovnakou náruživosťou nenávidel, lebo matku týral. A keď matka zomrela, nemiloval už nikoho. „Mně se zdá, že ten člověk přece jen v blázinci umře!“ končí Němcová svoju správu o divnom Jankovi. Písala, pravda, o človeku, Sofii Rottovej celkom neznámom, ale jeho postava bola taká výnimočná, a rozhovory Němcovej s ním boli iste také pútavé, že by bola v ďalšej korešpondencii dokreslila jeho obraz v celej šírke a iste plasticky a realisticky. Nešťastie, ktoré jej rodinu stihlo, spôsobilo odmlčanie Němcovej v koreš¬pondencii vôbec, a teda aj o Kráľovi. Drobný reliéf o ňom, až priostro zafarbený, ostal torzom.

(Bohumil Haluzický, str. 47–49)

×××

K Jankovi Kráľovi

Janko Kráľ chcel sa vari zúčastniť na literárnej práci v „Sloven¬ských pohľadoch“ a o svojom úmysle J. M. Hurbanovi z Balašských Ďarmôt písal. Odpoveď dostal v rubrike „maličké dôležitosti“ Slovenskje pohľady na vedi,umeňja a literatúru, diel I., zväzok 4 z 25. mája 1851). Čítame tam:

„Prosíme pánov spisovateľov, pracujúcich na jednotlivých predmetoch vedeckých, keby nám známosť dali o prácach týchto, aby sme spolupracovníkom našim to samé ozná¬miť mohli, aby tak dvaja, lebo traja jednou a tou samou prácou sa nezabávali. Rozdelenie práce ako ručnej, tak i duchovnej je najosožnejšie. Pri tejto príležitosti pozdravujeme brata nášho, toľkou krásou ducha obdareného. J. K. v M. (Ján Kalinčiak v Modre), pracujúceho na kritike literárnej v jednej veľmi dôležitej otázke krasovednej, ako tiž vznešenoletného ducha J. K. v B. Ď. (Janko Kráľ v Bal. Ďarmotách), sľúbivšieho nám svoje výtvory duchovné.“ Že by bol Kráľ svoj sľub splnil, Pohľady neukazujú.

Hurbanov pozdrav bol vari častou jeho odpovedi na list, ktorý Janko Kráľ poslal Hurbanovi 20. apríla 1851. Kráľ žiadal v ňom Hurbana o príhovor u novo vymenovaného vládneho komisára v Ďarmotách Koresku, národným presvedčením vraj „Slovana“, aby mohol pracovať v záujme slovenskej veci a okrem toho aby získal pevnú pozíciu v Novohradskej župe ako hlavný slúžny v Lučenci. Kráľ oznámil pritom, že sa 7. apríla 1851 oženil. V liste sľubuje tiež, že podľa vyzvania v „Pohľadoch“ zbiera „prenumerantov“ na časopis a že pošle „Vám pri tej príležitosti aj dačo z našich prác do Vášho časopisu“.

(Bohumil Haluzický, str. 329)