„ .... Ale hrubá je to reč, v ktorej písať idete, povolávajú daktorí. Hrubá? Nám ona prichodí silná a plná výrazu a pritom svieža a bystrá. Či by len tá vylízanosť, tá tenulinkosť, tá mäkkosť, ktorá sa do terajšieho módneho sveta vkradla, aj v reči už len panovať a za neobchodnú reči vlastnosť považovaná byť mala? 

     Čože je, prosím, a k čomu je reč? Reč je vyslovenie sa ducha a k pôsobeniu na ducha a či v duchu nepovstávajú pomysly (cogitata) silné, tajomné, hlboké a či potom nie je vec potrebná a dobrá, že sa takéto pomysly aj v silných a hlbokých hlasoch vyslovujú? A či reč nemá pôsobiť na ducha a duch či sa nepohne viac výraznými, silnými a hlbokými zvukmi, jako hláskami tenulinkými a mäkkými?     

     Prečo sa rady čítajú staré básne v starej ich reči? Či nie preto, že tam je obrazotvornosť odetá v primeranom odeve, v odeve vážnom, mužskom, v odeve prísnom, prázdnom všetkej rozmazanosti, rozpustilosti a zmäklosti? Či nie preto, že tam reč ide jako potok z hôr, hneď v prudkom šume a hrkote, hneď v tichom dunení? Koľkorakéže sú zvuky prírody, hneď hrmotné a uchvátivé, hneď milostné a tiché, a či reč nemá sa s prírodou merať vo zvukoch svojich? Ale tešme sa nad silou a plnosťou, nad mužskosťou a čerstvosťou reči našej aj z druhých príčin, bo na čože ukazuje tá maznavosť, vytenčenosť a mäkkosť reči? Reč má svoj život a taký životný priebeh jako národy samy a keď sa už v reči bývalá výraznosť, sila, určitosť a bystrota potratila, to už veru aj z národa samého sila a bystrota povypŕchala, ostarela sa reč, ale ostarel sa aj národ sám. Jedno s druhým je v najtuhšom spojení, jedno s druhým žije a sa na pokoj kladie, preto aj keď sa dobre zná história reči, znajú sa tiež hlavné ťahy života národného. ....

     Silná a plnohlasná je reč naša, svieži a čerstvý, do sily prichádzajúci je duch náš, i kto by nám inú a zmäklú reč dával, ten by naťahoval na prísneho a sviežeho horáka šatky novomódne. Usmejú sa na tomto istí, lebo vieme, z čoho nás obviňujú, ale my pri našej prostote nie sme zlí, lícomenní, ale úprimní a srdeční.

.... Jakože sa ale v tejto reči písať bude, veď je obecná, nevybrúsená, a či vec možná s obecnou rečou vo spisoch vystúpiť? A jakéže sa kedy reči do spisov pouvádzali, či neboli tiež vždy pri uvedení ich do spisov obecné, pýtame sa my, a či by dajaká reč bola mohla bez toho do spisov byť uvedená, keby nebola obecná bývala? To každý vidí, lebo je pravda na dlani, a tak reči našej nič to nevadí, že sa dosiaľ obecná do spisov uvádza; ide ona tou samou cestou, ktorou všetky reči šli, čo sa do spisov a tak do života vyššieho uviedli. Reč má ten istý chod, to isté rozvitie jako človek a národy.

     Dieťa a človek obecný hovorí rečou najobecnejšou, bo len o predmetoch (objectum, der Gegenstand) každodenných, napospol známych rozpráva a tak aj národ obecný, ešte celkom nie alebo málo vzdelaný, človek ale rozvitejší, vzdelanejší rozpráva o mnohých, vyšších predmetoch a tak aj jeho reč je hojnejšia, zložitejšia, vybrúsenejšia, za roveň tiež reč národa vzdelaného.

      Prečože bola naša reč dosiaľ obecná? Preto, že sa nikde vo vyššom živote a ani v spisoch neužívala, vzdelá sa ale, keď ta prejde a sa k označeniu predmetov najrozličnejších a ich vzťahov potrebovať bude. Zaprieť reči našej možnosť vzdelania, ukazovalo by celkovitú neoboznanosť s ňou a bolo by pre kmeň náš najpotupnejším urazením: či človek ten lebo národ, ktorý dosiaľ sa nevzdelával, viac vzdelať nemôže? Má naša slovenčina svojho génia, ale musí prísť bystré oko a pilná úvaha, aby sa postihol ... “