Chcem sa podeliť o malé zamyslenie, ktoré napísal jeden múdry pán. Poznáte ho aspoň z čítania. Pohybuje sa v literatúre i publicistike, výnimočne dobre pripravený - sčítanosťou, tvorbou z mladých rokov, aj pôsobením v diplomacii, zahraničnom obchode a istý čas i v našom parlamentnom hryzovisku. Volá sa Jozef Banáš. Prečítajme si a zamyslime sa nad jeho myšlienkami:
„ Namiesto Domu detí postavíme Kindhouse, prvá slovenská krčma sa volá First Skivak Pub, už nemáme úroveň, ale level, prekvapenie nevyjadrujeme lasicovským fíha, ale čudným zvolaním wow, nie sme vyrovnaní, ale kúloví, nemáme prínosy, ale benefity, namiesto úveru je kredit, nekontrolujeme ale čekujeme, nákupné strediska nahradili išoping-centrá, nechali sme si vziať Karkuľky, Lomidrevov, Valibukov, Šípkové Ruženky, Jankov Hráškov a Martinkov Klingáčikov a nahradili sme ich Mekajvermi, Mekkvinmi, Barbínami, Šrekmi, Alfmi.
Zákony v Národnej rade Slovenskej republiky (sic!) už netvoríme, ale kreujeme, namiesto súhrnu správ máme hedlájny, gazdovský dvor sme nahradili farmou a z neznámych dôvodov sme sa zbavili slovenského roľníka a namiesto neho sme inštalovali farmára.
Pokiaľ jazyk žije, žije aj národ, ak jazyk umrie, umiera i národ s ním aj jeho duch. Človek bez koreňov má viacero výhod - nemá sebavedomie, stratil hrdosť, je manipulovateľný, ovládateľný, nerepce, poslúcha, drží hubu a krok a maká.“
Škoda len, že podobné úvahy nepočujeme z parlamentu alebo Grasalkovičového paláca. Potom by sme sotva kto mohol nazvať košický park kultúry Kulturparkom a bratislavský Dom umenia premenovať na Kunsthalle. Naoko sú to zanedbateľné drobnosti, ktoré naozaj nestoja za povšimnutie.
Neverte. Sú dôkazom, ako ktosi šikovne a programovo odstraňuje z ľudí národné cítenie a lásku k vlasti. Banášové malé zamyslenie nám to znovu pripomína.
Zdroj: SNN č.35/2016, Ján Čomaj