(Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa prednesená počas arcieparciálnej odpustkovej slávnosti v Ľutine)

Kvôli pohodliu často zabúdame nato, čo je správne

 

Ceny potravín a energií, dostupnosť bývania, výška penzie či platu, medzinárodná situácia, politická stabilita, všetky tieto otázky vyžadujú pozornosť a zodpovedné riešenia, ale aj naša žiadostivosť o poznaní. Zamyslíme sa Prv než budem riešiť infláciu, defláciu, devalváciu, plynofikáciu, elektrifikáciu, dekarbonizáciu, emancipáciu, korupciu, koalíciu, opozíciu, okupáciu, čo ešte mali by sme si najprv ujasniť: kto som, odkiaľ prichádzam, kam smerujem, ako sa tam dostanem, čo si vezmem na životnú cestu, čo so sebou ďalej ponesiem, čo tu po mne ostane?

 Pre tieto otázky sme tu. Toto sú otázky na ktoré by malo byť naša zvedavosť  hľadať odpovede nie iba v duchu ľudskej múdrosti, to majú liberáli jasno, ale mať odpovede svetle viery.

Nech pohľad na človeka nás navodí pri čítaní udalosti, ktorá sa odohrala pred desaťročiami pri návšteve delegácie komunistickej Juhoslávie vo Vatikáne.

Pri oficiálnej večeri jeden zo súdruhov – už v mierne podnapitom stave – začal príhovor asi v tomto duchu: „No áno, vy farári, biskupi tu teraz s nami naoko slušne zaobchádzate, rokujete, ale my vlastne vieme, že vy si nás v podstate nevážite, a to pre naše názory, lebo sme ateisti. Ale my predsa dobre vieme, a to na základe vedeckých dôkazov, že Boh nejestvuje, že všetko je vecou vývoja, že človek je ďalším vývojovým stupňom pochádzajúcim z opice. A čo všetky tie hlúposti o duši, duša predsa neexistuje, veď to, čo nazývame duchovná činnosť, ako myslenie a cítenie, to je len súhrn energetických vzruchov v nervovej sústave, my sme vlastne len taký uzlík nervov s determinovaným konaním ako výsledkom interakcie spoločenského bytia, ktoré vytvára spoločenské vedomie. Vy toto popierate a tým nás hlboko urážate, vy si nás pre naše názory nevážite.“  

Vo vatikánskej delegácii bol aj jeden jezuita, pôvodom zo Slovinska, ktorý po vojne, odsúdený komunistami na smrť, musel opustiť svoju vlasť, aby si zachránil život. Volal sa páter Ivan Žužek. Nebol to uhladený diplomat, ale bol to muž viery a činu, a preto bez ohľadu na protokol, na tieto reči svojho krajana, tresol päsťou po stole, až štrngali krištáľové poháre a taniere, postavil sa a povedal: 

„A dosť! Vážený súdruh! Ako si dovoľujete povedať, že my vás urážame a že si vás nevážime?! Tak sa pozrime na to, kto si koho ako váži a kto koho uráža. Práve ste povedali, kto som ja a všetci ostatní pre vás. Podľa vás som len výsledkom náhody a neriadeného vývoja. Som vraj len niečo ako lepšie vyvinutá opica, niečo, čo nemá dušu, ale len akési elektrické vzruchy v klbku nervov. Tak mi dovoľte povedať, čo si ja myslím o vás a za koho vás ja pokladám. Pre mňa ste človek, ste Božie dielo, ste Božie dieťa stvorené na obraz a podobu Božiu, jedinečný tvor s nesmrteľnou, večnou dušou, s rozumom a so slobodnou vôľou ako najväčším darom Božej lásky. Pre vašu spásu, pre spásu tejto vašej duše zomrel na kríži Boží Syn Ježiš Kristus a pre záchranu tejto vašej nesmrteľnej duše som ochotný aj ja obetovať svoj život. Toto ste pre mňa vy, áno, práve vy, ktorý mňa pokladáte len za vylepšenú opicu, takto si vás vážim ja, ktorý som pre vás len akési klbko nervov pod elektrickými vzruchmi. Takže kto tu koho uráža, kto si koho váži alebo neváži?!“ 

Chvíľu bolo v sále trápne diplomatické ticho a potom niekto zo súdruhov rýchlo priniesol prípitok „na svetový mier“, aby sa zmenila téma debaty. Na druhý deň ráno si ten istý člen delegácie pri ďalšom stretnutí, pravdepodobne už triezvejší, zobral pátra Ivana bokom a hovorí mu: „Páter, v noci som veľa rozmýšľal nad vašimi slovami. A chcem sa vám za ne poďakovať nielen preto, že ste prvý, kto mi spôsobom i obsahom svojich slov dal dôvod, aby som si ho vážil, ale predovšetkým preto, že ste mi dali dôvod, aby som si konečne vážil aj iných ľudí, ale predovšetkým aby som si dokázal vážiť samého seba.“

Koľko ľudí aj dnes potrebuje objasniť dôvod, aby si vážili iného človeka a aby si vážili samých seba?

Ak si tieto dôvody osvojíme, ak pre ne nájdeme dôvod vo vedomí Božej lásky k nám, v uvedomovaní si lásky stvoriteľskej, lásky udržiavateľskej i lásky spasiteľskej, ak si uvedomíme, že konečným zmyslom nášho bytia je byť sprostredkovateľmi a šíriteľmi dobra, pokoja, milosrdenstva a spravodlivosti, teda Božej lásky, tak vyriešime odpovede na naše základné životné otázky.

Budeme tak mať zbalený duchovný výstroj nielen na kratšiu či dlhšiu dovolenku, ale výstroj do života, výstroj na celý život, na získanie večného života. Nebudeme už tratiť čas len hľadaním chýb v iných, ale budeme hľadať konštruktívne riešenia problémov, počínajúc od seba samých. Nebudeme agresívne napádať a vyhadzovať každého, kto s nami v niečom nesúhlasí, ale budeme ho presviedčať našou láskou. Nebudeme potláčať právo na existenciu nikoho, či už je to nechcený plod počatia alebo nechcený a nemilovaný štátny útvar, národ či kraj, ale v mene ľudskej dôstojnosti sa ku každému budeme správať tak, aby sme túto Božiu dôstojnosť ctili v ňom i v nás samých.

Kiežby sme si toto odhodlanie, túto túžbu v čase vianočnom zo slov o človeku odniesli pre naše ďalšie žitie.

Sláva Isusu Christu!