Na tajnom zasadaní 30.5.1953 bola schválená menová reforma s platnosťou od 1.6.1953. Štát sa ňou snažil vysporiadať s dovtedajším prídelovým systémom (reforma ho zrušila), zamedziť čiernemu trhu a znížiť pomer kúpyschopného dopytu voči nízkej povojnovej ponuke spotrebných tovarov (a odstrániť z toho vyplývajúce tendencie k vysokej inflácii).

Zrušila záväzky z vkladov a tuzemských cenných papierov z reformy z 1945. Súčasne sa zrušili štátne pôžičky vydané po roku 1945, umiestené v peňažných ústavoch a u kapitalistov. Zrušili sa aj záväzky zo životného poistenia, pokiaľ sa mali plniť na viazaný vklad. Zároveň sa znížili komerčné ceny o 30 %.

Menová reforma z roku 1953 mala vyriešiť katastrofálny nedostatok spotrebného tovaru na trhu a zvýšiť kúpnu silu obyvateľstva, ktorú prinieslo rýchle tempo rastu ťažkého priemyslu.

Reforma spolu so zrušením lístkového systému sa pripravovala od polovice roku 1952. Československej vláde s ňou pomáhala skupina sovietskych špecialistov na čele s námestníkom ministra financií I. D. Zlobinom.

Reforma v utajení Hoci príprava reformy prebiehala za veľmi prísnych informačných opatrení, na verejnosť prenikli správy o výmene peňazí. Najvyšší čs. predstavitelia však rezolútne popierali akékoľvek informácie o nej.

Ešte dva dni pred menovou reformou prezident Československa Antonín Zápotocký v rozhlasovom prejave ubezpečoval znepokojených občanov, že žiadna reforma sa neuskutoční. "Naša mena je pevná a menová reforma nebude, všetko sú to fámy, ktoré šíria triedni nepriatelia," upokojoval ľud prezident. Do platnosti vstúpila nečakane 1. júna 1953.

Pracovníci veľkoobchodu s potravinami  vynaložili všetko úsilie na zvládnutie distribúcie veľkého množstva tovarov. Pracovali vo dne, v noci, pričom im pomáhalo tiež mnoho brigádnikov. Bola to úloha strany, aby sa svetu vyslal signál, že  reforma sa medzi obyvateľstvom stretla s pozitívnou odozvou.

Obavy z nepokojov Z obavy pred nepokojmi vydala vládna garnitúra množstvo pokynov ozbrojeným zložkám, orgánom komunistickej strany a štátnej správy. Hlavnú nespokojnosť vyvolalo znehodnotenie peňazí.

Rodina si mohla na jedného člena vymeniť maximálne 300 korún v pomere 5 ku 1, zvyšok peňazí v hotovosti sa menil v pomere 50 ku 1. Peniaze uložené v sporiteľniach sa vymieňali diferencovane, podľa výšky vkladu, v pomere 5 až 10 ku 1. Viazané vklady v bankách prepadli v prospech štátu.

Krádež storočia Obyvateľstvo na Slovensku predložilo v hotovosti na výmenu 11,5 miliardy korún, za ktoré dostalo 422,103 milióna nových korún, dve miliardy boli uložené v sporiteľniach. V priemere vymenil slovenský občan 3329 starých korún za 121 nových. Nové papierové platidlá, ktoré sa použili po menovej reforme, vyrobila tlačiareň cenín Goznak Moskva, mince razili v mincovni v Leningrade (dnes Petrohrad).

Okradnutý národ Výmena peňazí bola rýchla, trvala iba štyri dni. Znamenala pre ľudí silný psychický šok spojený s pocitom krivdy, pretože ľudia v značnej miere prišli o svoje úspory.

Zamyslenie sa nad reformou pre dnešok V posledných rokoch sme pozabudli, že dnes stojíme blízko, tak isto ako naši rodičia v roku 1953 menovej „pliage“. Nadmerným rastom peňažnej zásoby okolo polovice minulého desaťročia (v súvislosti so zámerným oslabením koruny), bezmyšlienkovitým vyhadzovaním peňazí v ére covidu, prijatím absurdným Green Dealu, ktorý prináša a prinášať budú neúnosné vysoké náklady, ľahkovážnym vydávaním peňazí na ukrajinskú vojnu a hlavne neochotou vlád, včítane súčasnej vlády súčasne, urobiť potrebný zásah a nerovnováhu znížiť či odstrániť.