Ide totiž o vážny problém, ktorý v súčasnosti hýbe svetom. Vyplýva to z dnešného spoločenských a medziľudských vzťahov, z narastajúceho odcudzenia, z prevratných zmien usilujúcich sa dobehnúť nebodaj rýchlosť svetla, z hrozieb posthumánnej budúcnosti a kyborgov. Nastáva čas, keď sa filozofia, literatúra a celkovo umenie musia stať výsostne racionálnym pozorovateľom  a kritikom udalosti okolo nás. Už aj preto, lebo ľudia chcú krátke a rýchle informácie, navyše, žiadajú si ich rýchle vysvetlenie, a to vysvetlenie seriózne, argumentačne a vedecky podložené, a nie mediálne povrchné, zmanipulované politikmi a tzv. politológmi.

Aktéri dialógu sa zaoberajú otázkou prírodno-spoločenského poznania a informovanosti ľudí vo vzťahu k miere porozumenia svetu, nastoľuje potrebu kultivovať selekciu, triedenie a interpretáciu informácií a získaných dát, zamýšľajú sa nad večným problémom odovzdávania skúsenosti staršej generácie tej mladšej a opačne, nad prehlbovaním napätia medzi generáciami, nad vytváraním generačne vyvážených  pohľadov na situáciu v spoločnosti, kladú si otázku, či sa technické informácie nepreceňujú na úkor individuálnej a kolektívnej skúsenosti, zdôrazňujú dôležitosť súladu individuálnych a spoločenských záujmov. Diskutujú o tom, prečo sa svet  ocitol na pokraji nukleárnej katastrofy, ale aj o ďalšom smerovaní spoločenskovedného bádania, o limitoch skúmania zložitostí sveta, o možnostiach filozofie, literatúry a umenia ovplyvňovať tieto procesy, o budúcnosti ľudstva a o tom, že by mala na celej planéte konečne zavládnuť múdrosť a  vzájomné porozumenie.

Dialóg sa uskutočnil krátko pred ohavným atentátom na premiéra R.Fica. Dialóg v plnom znení možno si prečítať v časopise Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník č.19-20/2024.