Netradičná rozprava s Václavom Klausom, ktorá bola vedená ako dialóg sveta rozumu a sveta premeny, v ktorom sa realizmus a transcendencia navzájom dotýkajú – ani keby sa k tomu priznali. Okrem iného rezonovala otázka, prečo tu už nie sú žiadni noví Kohlové, Churchillové, Benešové, ale zostávajú iba Danuša Nerudová, Friedrich Merz, Kaja Kallasová i ta Merkelová?
„ Stav Západu ja vidím ako hrozivý. My sa tomu venujeme dlho a v Inštitúte sme vydali dve publikácie s názvom Seba deštrukcia Západu. Často o tom hovorím vo svete a hovorím to je Selbstdestruktion des Westens, preklade to je sebazničenie“. To nie je, že nám niekto z východu, juhu nebo zo severu niečo priniesol, to sme si urobili sami. V tomto zmysle je i tento proces, ktorý má svoju jasnú a dlhodobú tendenciu. A snáď jediné zatrasenie s týmto vývojom, s týmto trendom, predsa urobil Donald Trump. Vyhral voľby, začína robiť niektoré radikálne kroky.
Zase nie som si istý, brzdím nadšenie mojich kolegov, ktorí vidia v Trumpovom zjavenie, ktorý posunie tento svet kupredu. On nám do tohto sveta len “drcol“, ako ja hovorím. Nakoľko ale ten posun bol odohraný, to mám z toho trochu strach.
Kto vie, že ta tak bude. Odrazu je to ale ten záblesk niečoho, čomu sa anglicky hovorí „window of oportunity“ (okno příležitosti – pozn.). Nepretržite však prednášam, naposledy pred pár dňami v Macedónii a štrnásť dni v Turecku, že to bolo to drcnutie, ale teraz to ďalšie musíme urobiť my (pozn. aj Slovensko by potrebovalo silné drcnutie, aby sme sa zobudili) Do toho okna musíme vliezť my. Otázka znie, či je ta štrbinu pre nás taká malá, aby sme sa tam vôbec pri našich šírkach vošli. (šibalsky pomrkáva na naše guľaté sa bruška)
Zdroj: Václav Klaus pro časopis Šifra, Deset let poté