Slovenčina je krásna starosť nás všetkých
(Ľ.Feldek)

Ústava Slovenskej republiky v článku 6, odstavec 1 hovorí: „Na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk“.

K správe k návrhu zmien a doplnkov zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.270/1995 Z.z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky na prerokovanie a schválenie zákona bola vydaná dôvodová správa, ktorú si pre svoju vypovedaciu hodnotu dovolím celú zverejniť.

Medzi základné povinnosti štátu patrí aj úprava jazykových pomerov na jeho vlastnom území. Prostredníctvom štátneho jazyka sa štát usiluje udržiavať a prehlbovať politickú a sociálnu integrovanosť všetkých svojich občanov a zabezpečovať efektívny výkon štátnej správy a jednotný informačný tok. Štátny jazyk je prostriedkom vnútornej stability štátu v zmysle spoločenskom, kultúrnom a aj politickom.
    
Štátny jazyk sa používa na štátnom území Slovenskej republiky ako záväzný vo vymedzených komunikačných situáciách. Sám pojem štátny jazyk sa viaže na spoločenské úlohy jazyka, nevyplýva z podstaty jazyka, ani sa neviaže na istý stupeň jeho vývinu.

Jazyková politika sa v Slovenskej republike uskutočňuje v rámci kultúrnej politiky štátu, ktorej cieľom je okrem iného aj podpora rozvoja a uplatňovania štátneho jazyka ako významnej duchovnej súčasti národného kultúrneho dedičstva; jeho ochrana patrí medzi priority kultúrnej politiky Slovenskej republiky. Jazyková politika sa premietla do prijatia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom jazyku“), ktorý upravuje používanie štátneho jazyka vo verejnom styku. Na území Slovenskej republiky je podľa článku 6 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky štátnym jazykom slovenský jazyk. V postavení štátneho jazyka sa slovenský jazyk odlišuje od všetkých ostatných jazykov používaných na území Slovenskej republiky. Podľa zákona o štátnom jazyku má štátny jazyk prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 2). Podľa § 2 štát utvára v školskom, vedeckom a informačnom systéme také podmienky, aby si každý občan mohol osvojiť a používať štátny jazyk slovom aj písmom (§ 2 ods. 1 písm. a), keďže ovládanie štátneho jazyka odstraňuje jazykové bariéry medzi občanmi štátu. Okrem toho je v zákone zakotvená aj starostlivosť štátu o vedecký výskum štátneho jazyka, jeho historického vývinu, o výskum miestnych a sociálnych nárečí, o kodifikáciu štátneho jazyka a zvyšovanie jazykovej kultúry (§ 2 ods. 1 písm. b).

    Záujmom štátu v oblasti jazykovej politiky je rešpektovať národnoreprezentatívnu a štátnointegratívnu funkciu slovenského jazyka ako štátneho jazyka a upevňovať pozíciu spisovného slovenského jazyka ako prostriedku verejného styku a zároveň prehlbovať pozitívny vzťah občanov slovenskej národnosti aj príslušníkov národnostných menšín k slovenskému jazyku. Starostlivosť o štátny jazyk sa v Slovenskej republike uskutočňuje v súlade s medzinárodnými zmluvami a pri súčasnom zabezpečení jazykových a iných práv národnostných menšín.

Starostlivosť o štátny jazyk Slovenskej republiky korešponduje s celoeurópskym úsilím o zachovanie multikultúrneho a multilingválneho spoločenstva v rámci zjednotenej Európy. Ochrana slovenského jazyka je jednou z dôležitých úloh vyplývajúcich pre Slovenskú republiku aj z Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva (dohovor UNESCO ratifikovaný prezidentom Slovenskej republiky 15. 3. 2006), v ktorom sa zmluvné štáty zaviazali prijímať zákonné a iné opatrenia potrebné na zabezpečenie ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva na svojom území. Podľa dohovoru je jazyk súčasťou a prostriedkom tohto dedičstva. Ako sa uvádza v preambule dohovoru, prebiehajúce procesy globalizácie a sociálnej transformácie môžu vyvolávať „vážnu hrozbu úpadku, zániku a ničenia  nehmotného kultúrneho dedičstva, a to predovšetkým pre nedostatok prostriedkov na ich ochranu“.

V záujme zachovania kultúrnej a jazykovej rozmanitosti európskeho spoločenstva národov je podpora jazyka ako súčasti spoločného svetového dedičstva a prostriedku zachovávania kultúrnej rozmanitosti jedným z cieľov sformulovaných aj v Dohovore o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov (dohovor UNESCO ratifikovaný prezidentom Slovenskej republiky 16. 12. 2006). Okrem iného sa v dohovore zdôraznilo zvrchované právo štátov prijať takú politiku a opatrenia vrátane opatrení týkajúcich sa jazyka, ktoré príslušný zmluvný štát pokladá za vhodné na ochranu a podporu rozmanitosti kultúrnych prejavov na svojom území.
    
Prvé návrhy na prijatie zákona na ochranu slovenčiny sa formulovali už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Legislatívne vyhlásenie slovenčiny ako štátneho a základného úradného jazyka záväzného vo verejnom živote na Slovensku sa však po známych augustových udalostiach roku 1968 už nemohlo realizovať.

Otázka zákonnej ochrany slovenčiny sa dostala do centra pozornosti až po spoločensko-politických zmenách v roku 1989. V tomto období sa vypracovali dva návrhy zákona o slovenčine. Prvý vznikol z iniciatívy Matice slovenskej, druhý predložila na rokovanie parlamentu vláda Slovenskej republiky. Plénum Slovenskej národnej rady schválilo 25. októbra 1990 vládny návrh zákona o úradnom jazyku v Slovenskej republike, ktorý vyšiel v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/1990 Zb. Keďže tento zákon neproklamoval slovenčinu ako jediný štátny jazyk na území Slovenskej republiky, ale ako druhý (pomocný) úradný jazyk pripúšťal češtinu, dostal sa po roku 1992 do nesúladu s čl. 6 ods. 1 Ústavy SR, ktorá slovenčinu zakotvuje ako štátny jazyk.

Prijatím zákona NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ktorý schválila Národná rada Slovenskej republiky 15. novembra 1995, sa naplnil článok 6 ods. 1 ústavy. Zákon o štátnom jazyku vstúpil do platnosti 1. januára 1996 a súčasne k tomuto dátumu stratil účinnosť zákon č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku v Slovenskej republike. Spracovateľom a predkladateľom zákona o štátnom jazyku bolo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, ktoré vykonáva štátnu správu na úseku starostlivosti o štátny jazyk a nesie najvyššiu zodpovednosť za uplatňovanie hlavných cieľov jazykovej politiky štátu.

Zákon o štátnom jazyku zabezpečuje používanie slovenského jazyka ako jednotného dorozumievacieho prostriedku vo verejnom styku, zrovnoprávňuje a spája všetkých občanov Slovenskej republiky, zaručuje jednotnú komunikáciu orgánov štátnej správy a miestnej samosprávy. Utvára sa tak základný predpoklad fungovania všetkých oblastí spoločenského, politického a hospodárskeho života Slovenskej republiky. Dôležitosť ovládania a používania štátneho jazyka ako integrujúceho prostriedku v danom štátnom útvare podčiarkujú aj viaceré medzinárodné dokumenty. Odporúčania Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe z roku 1998 týkajúce sa jazykových práv národnostných menšín zdôrazňujú, že bez riadneho ovládania štátneho jazyka nie je možná integrácia jednotlivcov do širšej  občianskej spoločnosti a nie je ani pravdepodobné, že by sa bez znalosti štátneho jazyka mohli jednotlivci začleniť do takejto spoločnosti ako jej rovnoprávni členovia.

Cieľom zákona o štátnom jazyku bolo jednoznačne vymedziť postavenie slovenského jazyka vo verejnom živote – v úradnom styku, školstve, v hromadných informačných prostriedkoch, na kultúrnych podujatiach a verejných zhromaždeniach, v ozbrojených silách, v požiarnych zboroch, v súdnom a správnom konaní, v hospodárstve, v službách a zdravotníctve. Tento zákon nielen vymedzuje rozsah používania slovenského jazyka vo verejnom styku, ale garantuje aj jeho ochranu a zabezpečuje starostlivosť oň.

V tomto ohľade Slovenská republika nie je nijakou výnimkou. Jazykové zákony sú integrálnou súčasťou vyspelých právnych systémov v mnohých štátoch, v ktorých sa starostlivosť o národný (štátny, oficiálny) jazyk pokladá za prirodzenú povinnosť štátu. Z členských štátov Európskej únie majú v súčasnosti zákon o štátnom jazyku alebo osobitné právne normy upravujúce používanie štátneho jazyka napríklad Estónsko (jazykový zákon z 21. februára 1995), Francúzsko (zákon o používaní francúzskeho jazyka zo 4. augusta 1994), Litva (zákon Litovskej republiky o štátnom jazyku z 31. januára 1995), Lotyšsko (zákon o štátnom jazyku z 9. decembra 1999), Maďarsko (zákon o uverejňovaní hospodárskych reklám, obchodných nápisov a jednotlivých oznamov verejného záujmu v maďarskom jazyku z roku 2001), Poľsko (zákon o poľskom jazyku zo 7. októbra 1999), Slovinsko (zákon o verejnom používaní slovinčiny z 15. júla 2004).

Opodstatnenosť zákonnej ochrany štátneho jazyka potvrdzuje aj niekoľko rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva. Vo svojej judikatúre súd uznáva, že priznaním štatútu štátneho jazyka sa tento jazyk stáva jednou zo základných ústavných hodnôt „takým istým spôsobom ako národné územie, organizačná štruktúra štátu a národná zástava“. Európsky súd pre ľudské práva konštatuje, že opatrenia na ochranu a podporu štátneho jazyka zodpovedajú ochrane „práv a slobôd iných“ v zmysle článku 8 odseku 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach a  priznáva právo každého štátu na reguláciu používania svojho štátneho jazyka.

Súčasné znenie zákona o štátnom jazyku sa od pôvodného znenia prijatého v roku 1995 líši v § 3, v ktorom sa v roku 1997 vypustil odsek 5 (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 1997),  v § 3 ods. 3 a § 4 ods. 3, ktoré sa v roku 1999 rozšírili o možnosť vydávať dvojjazyčné vysvedčenia a viesť dvojjazyčnú pedagogickú dokumentáciu na školách s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny (prijatie zákona č. 5/1999 Z. z.), a v § 3 ods. 4, keď sa v roku 2007 rozšírila možnosť používať v informačných systémoch verejnoprávnych orgánov popri štátnom jazyku aj ďalšie jazyky, ak tak ustanoví osobitný predpis (prijatie zákona č. 24/2007 Z. z.). Súčasné znenie neobsahuje ani pôvodný § 10 o pokutách, ktorý stratil platnosť 1. septembra 1999, po nadobudnutí účinnosti zákona č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín.

Po dvanásťročných skúsenostiach s uplatňovaním zákona o štátnom jazyku v praxi sa ukázala potreba pripraviť novelu zákona, ktorá by zabezpečila vyššiu účinnosť a vykonateľnosť tohto zákona a tým prispela k zlepšeniu starostlivosti o štátny jazyk a k upevneniu postavenia slovenského jazyka ako štátneho jazyka v Slovenskej republike. Novelizáciu zákona si vyžiadala predovšetkým nevyhovujúca situácia v používaní slovenského jazyka vo verejnom styku. Súčasná jazyková prax jasne signalizuje, že zákon o štátnom jazyku sa v potrebnej miere neuplatňuje.

Vo verejných komunikačných situáciách sa v mnohých prípadoch nerešpektuje zákonná požiadavka uplatňovania štátneho jazyka vo verejnom styku na celom území Slovenskej republiky, prejavuje sa pokles jazykovej kultúry.

Toto nerešpektovanie zákona úzko súvisí s nedostačujúcou kontrolou dodržiavania platnej kodifikácie, s nedostatkami v organizovaní a zabezpečovaní výučby slovenského jazyka na rozličných stupňoch a v rozličných druhoch škôl, v príprave učiteľov slovenského jazyka i ostatných predmetov a napokon aj s nedostačujúcou pozornosťou, ktorá sa venuje kultúre spisovnej slovenčiny v štátnej a verejnej správe, pri šírení reklamy, pri distribúcii tovarov a služieb a pod.

Nemožnosť sankcionovať nedodržiavanie zákonom stanovených povinností (po vypustení § 10 o pokutách v roku 1999) spôsobuje nárast protiprávneho konania spočívajúceho v pribúdaní prípadov porušovania ustanovení zákona o štátnom jazyku. Súčasné znenie zákona umožňuje ministerstvu kultúry len upozorňovať na protiprávne konanie a žiadať jeho odstránenie, neumožňuje však vymáhať nápravu. Preto zostáva väčšina prípadov nevyriešená, pretrváva nežiaduci stav spojený často s porušovaním zákonných práv občanov. Vzniká situácia, keď štát síce garantuje postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka prostredníctvom všeobecne záväzného právneho predpisu, ale v reálnom živote sa mnohé ustanovenia tohto predpisu neuplatňujú a štátny orgán nemôže použiť nijaké účinné legislatívne prostriedky na vymáhanie ich dodržiavania. Takto sa zákon dostáva iba do deklaratívnej polohy a jeho účinnosť v spoločnosti sa výrazne oslabuje.

Prvoradou úlohou novely zákona o štátnom jazyku je preto umožniť vykonateľnosť jeho ustanovení a utvoriť legislatívne podmienky na zabezpečenie účinného štátneho dohľadu. Pritom je potrebné presnejšie vymedziť pravidlá výkonu dohľadu, posilniť kompetencie dozorného orgánu (aj znovu zavedením sankčných opatrení), definovať oprávnenia a povinnosti pracovníkov vykonávajúcich dohľad, ako aj oprávnenia a povinnosti kontrolovaného subjektu.

Pri zabezpečení tejto úlohy je nevyhnutné spresniť niektoré formulácie, odstrániť nejasnosti a nesystémové prvky v texte zákona, ako aj zladiť konkrétne ustanovenia s platnou právnou úpravou v iných zákonoch. S tým súvisia aj isté legislatívno-technické a terminologické úpravy nadväzujúce na zmeny v súvisiacich právnych predpisoch. V procese novelizácie sa teda okrem iného precizuje súčasné znenie platného zákona o štátnom jazyku.

Garantom uplatňovania zákona o štátnom jazyku zostáva naďalej ministerstvo kultúry, ktoré je podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ústredným orgánom štátnej správy pre štátny jazyk. Zmena pri vykonávaní dohľadu nad zákonom o štátnom jazyku nastáva v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, kde sa kompetencia na výkon dohľadu nad ustanoveniami upravujúcimi používanie štátneho jazyka vo vysielaní (§ 5 ods. 1 a 2) presúva z ministerstva kultúry na Radu pre vysielanie a retransmisiu, ktorá vykonáva štátnu reguláciu v oblasti televízneho a rozhlasového vysielania (podľa zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov). Spôsob dohľadu sa mení aj v oblasti súdnictva, kde v súlade s princípom nezávislosti súdnictva nebude dohľad nad používaním štátneho jazyka zabezpečovať ministerstvo kultúry, ale predseda príslušného súdu. Ministerstvo kultúry nebude zo zákona dohliadať ani na úroveň tých reklamných textov, nad ktorými zabezpečujú dohľad jednotlivé dozorné orgány podľa zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Spod kontroly štátnych orgánov je vyňaté aj používanie štátneho jazyka v tlačených médiách a v agentúrnom spravodajstve.

Pri príprave novely zákona o štátnom jazyku sa zohľadnili aj odporúčania Výboru expertov Rady Európy uvedené v správe zo 16. januára 2006 o uplatňovaní Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov na Slovensku. Napriek tomu, že úlohou zákona o štátnom jazyku nie je implementácia tejto charty, ministerstvo kultúry preskúmalo všetky ustanovenia zákona, ktoré by mohli predstavovať neprimerané obmedzenia z hľadiska legitímneho používania menšinových jazykov vo verejnom styku a tam, kde to bolo v rámci novelizácie zákona možné, navrhlo úpravu príslušných ustanovení.

V súvislosti s novými úlohami, ktoré v prípade schválenia návrhu zákona v predkladanej podobe pribudnú ministerstvu kultúry pri zabezpečovaní dohľadu nad zákonom, bude potrebné personálne posilniť (aspoň o dvoch zamestnancov) organizačný útvar ministerstva kultúry, ktorý v rámci organizačnej štruktúry ministerstva plní úlohy v oblasti štátneho jazyka.

Súčasne sa ministerstvu kultúry ukladá povinnosť zhromažďovať poznatky o výkone dohľadu nad zákonom, ako aj o stave používania slovenského spisovného jazyka a o praktickom uplatňovaní zákona o štátnom jazyku v spoločnosti a predkladať o tom správu vláde Slovenskej republiky.

Predkladaný návrh zákona rešpektuje súčasnú právnu úpravu používania štátneho jazyka a okrem niektorých zmien a doplnení v zásade zachováva doterajšiu obsahovú náplň zákona o štátnom jazyku.

Predložený návrh je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie.