Prehráva ten, kto sa vzdáva.
(Peter Tichý)


Peter Tichý Kysučan, chodec, reprezentoval SR na dvoch olympiádach v Atlante 1996 a Sydney 2000. Hrdí sa titulom Chodec SR rokoch 1998, 2000 a 2002. Je držiteľom čestného ocenenia Osobnosť Kysúc, udeľované Kysuckou kultúrnou nadáciou.

Nech nasledujúci zážitok z jeho ciest za pretekmi napovie, že nie všetko čo sa blyští je to pravé. Okrem športového zanietenia, musí bojovať aj prozaickými problémami ako je vízum. Nech nasledujúca príhoda dokumentuje, čo všetko musí špičkový športovec „vytrpieť“ aby mohol reprezentovať svoju krajinu v zahraničí.

O tom, ako veľa dokáže viera a aká dôležitá je schopnosť nevzdávať sa, ma okrem viacerých skúsenosti utvrdila aj tá presne spred desiatich rokov pred OH v Sydney. Aj vďaka nej možno dnes stále rád prijímam nové výzvy spoznať svoje hranice, hoci už dávnejšie sa netýkajú chôdze.

Tretí rok mi je takouto výzvou bežecká 100 - ka. Práve tá najbližšia v Gibraltári budúcu nedeľu má vďaka zimnej a jarnej časti roka, keď som sa zdravotne a psychicky trápil podobne ako veľkú časť olympijského roku 2000, veľa spoločné.

Kým som si totiž svoju druhú účasť na OH vybojoval, musel som siahnuť naozaj hlboko do svojich duševných či morálnych rezerv, nehovoriac o tých tesne pred uzávierkou nominácie. Predstavte si takúto situáciu:

Po viacerých nepríjemnostiach (strata zamestnania, s tým súvisiacich aj solídnych podmienok na prípravu, nevydarený prestup do iného športového klubu), zdravotných peripetiách, ktoré Vás na celú zimu a jar dostanú do neistôt a psychickej nepohody, z nich následne prameniacich štyroch! neúspešných pokusoch kvalifikovať sa na OH stojíte pred absolútne poslednou možnosťou, ktorou sú preteky v posledný deň olympijskej nominácie.

Vo štvrtok ráno prídete na letisko a v šoku sa dozviete, že v cestovnom pase nemáte potrebné vstupné vízum a že do lietadla nemôžete nastúpiť. Nič na tom nemení fakt, že Vás pred tým v cestovnej kancelárii, ktorá Vám letenku predala niekoľko krát ubezpečili, že pokiaľ letíte priamo do Dublinu a nie cez Londýn, nepotrebujete ho.

O pár minút sa dozviete, že írske veľvyslanectvo je najbližšie vo Viedni a že vybaviť britské či írske vízum trvá bežne zhruba dva týždne.

V počiatočnej beznádeji ako naschvál siahnete po novinách, ktoré ste si skoro ráno kúpili a prečítate si v nich rozhovor so slovenským motocyklovým pretekárom, ktorý pred mesiacom zhodou okolností práve do Írska nemohol vycestovať, lebo vízum nedostal vôbec. Sľubná perspektíva, nie?

Po vstupe do cestovnej kancelárie, kde ste si letenku kúpili a po zdôvodnení, prečo ste ráno neodleteli, sa stretnete s prekvapivou otázkou: „a to ste nevedeli, že do Írska potrebujete víza?.“ Vysvetľovať, že vás pred tým v tej istej cestovnej kancelárii niekoľkokrát telefonicky ubezpečili, že vízum vám nie je treba a že bez neho by ste si letenku predsa nekupovali, by bolo efektívne asi ako mŕtvemu kabát.

Po ôsmich hodinách „mašinérie“ vybavovania rôznych potvrdení od výpisu účtu z banky, potvrdenie zamestnávateľa či pozvanie na preteky, všetko telefonátmi a faxmi cez Slovenský či Írsky olympijský výbor a atletické zväzy, obe veľvyslanectvá či organizátorov pretekov v Dubline stojíte s malou dušičkou stále bez istoty, či na druhý deň o 13:00 hod potrebné vízum vo Viedni dostanete, pred ďalším problémom.

Je ním nájsť taký letecký spoj do Dublinu, aby ste stihli štart pretekov v sobotu ráno 8:00 hodín. Po polhodine hľadania Vám slečna za okienkom CK pokojne povie, že jeden let cez Rím našla, okrem dvakrát vyššej sumy predchádzajúcej letenky to má však háčik – prílet do Dublinu je v sobotu 10:00h. Pre zjavne športu neznalú zamestnankyňu CK hodinka sem hodinka tam nehrá rolu, pre Vás je takáto možnosť prijateľná ako ponúknuť smädnému pohár morskej slanej vody.

Po ďalšom z iks telefonátov generálnej sekretárky Slovenského atletického zväzu našťastie konečne mladej slečne za okienkom dôjde, že nie ste len turista, ktorému je jedno, či bude v Dubline ráno alebo na obed, nakoniec sa teda predsa len jeden let cez Frankfurt s príletom do Dublinu v piatok tesne pred polnocou nájde. Ste však postavení pred ďalšiu, nie ľahkú otázku....

Dať po tom všetkom, čo ste za predchádzajúci polrok bezvýsledného snaženia, nehovoriac o poslednom stresujúcom dni prežili, za letenku, ktorú možno nevyužijete, lebo víza na druhý deň vo Viedni dostať nemusíte, ďalších 22 tisíc korún?

Získanie víza totiž záleží od jedinej osoby a od toho, či v piatok o 13 tej bude mať náladu ho takto výnimočne udeliť.

Verte, že ďalšia otázka, či v prípade šťastného získania víz stihnete aj odlet lietadla z Viedne do Frankfurtu a odtiaľ do Dublinu, je v tej chvíli pre Vás asi tak bezpredmetná, ako zamýšľanie sa, či po štyroch neúspešných pokusoch v Dudinciach, Poděbradoch, Naumburgu a Eisenhutenstadte máte práve v Dubline šancu uspieť....Jednoducho, ak by ste neverili v úspech, tých 22 tisíc by asi dosť ovplyvnilo vaše rozhodnutie...Aspoň moje určite...

Ešte teraz mi znie v ušiach otázka: „Tak čo, beriete ten let cez Frankfurt alebo nie?
Rozhodnite sa, o tri minúty zatvárame, a ešte k tomu je piatok“....Samozrejme, bez možnosti storna...

Pri následnom krátkom telefonáte s Jankou sa mi v pár sekundách v hlave pobili všetky pocity od beznádeje a bezmocnosti až po vieru a túžbu ešte v športe niečo dokázať. Veď čo ak to je poslednýkrát?

Nakoniec rozhodla jediná myšlienka - nech si niekedy v budúcnosti tento moment nevyčítam a neprenasleduje ma pocit, že som to neskúsil.

Dodnes som vďačný, že ma v mojom rozhodnutí Janka podporila, hoci v tom telefóne som z nej moc optimizmu necítil ... Úprimne však, navonok som moc optimizmom nesršal asi ani ja ...

Samozrejme, bez ľudí ako novinár Gabriel Bogdányi a jeho expresnému zisteniu pre mňa dôležitých kontaktov a informácii, atléta Andreja Bendu, ktorý mi v časovej tiesni pomohol s dopravou či orientáciou v Bratislave a hlavne sekretárka SAZ Anna Kirnová, ktorá okrem všetkých vybavovačiek okolo víz bola v piatok pre ne vo Viedni so mnou a nakoniec ma pol hodiny pred odletom doviezla aj na letisko vo Schwechate, by som v Dubline určite neštartoval...

V samotných pretekoch, napriek nevyspatým dvom nociam, drobným zdravotným problémom pred štartom či dvom napomenutiam za techniku už na pätnástom kilometri, som si za celých 50 km ani raz nepripustil, že by mohol byť môj „výlet“ do Dublinu po všetkých „skúškach“, ktorým ma osud pred ním vystavil, neúspešný.

A keby aj bol, určite by ma nikdy neprenasledovali výčitky, že som nebojoval dovtedy, kým bola hoci len minimálna šanca ....

PS: najlepší slovenský výkon roka a 17. miesto na OH bolo už len logickým vyústením znovu nájdenej pohody a psychického uvoľnenia, ktoré po návrate z predolympijského sústredenia v Mexiku mohlo narušiť už len máločo ..... Ak, tak len nahnevať ...

Zverejnené na http://pefotichy.blogspot.com/il Pefo  27.10.2010