Prvýkrát som Ťa videl na Kysuckom pohári v karate. Mal si talent a chuť. Napriek tomu si sa tomuto športu ďalej nevenoval. Ako si sa dostal k literatúre?

Zvykne sa hovoriť, že človek si literatúru nevyberá, ale ona si vyberá jeho. Neviem presne povedať, ako som sa dostal k literatúre, asi ako k životu, náhodou. Ak by niekto namietal, že náhody neexistujú, tak riadením osudu. Neveriacim na osud, hádam len toľko: vďaka Bohu.

Čo sa karate týka, prestať aktívne športovať pokladám za najhoršie rozhodnutie v mojom živote. Osud mi doprial jedného z najlepších trénerov na svete: Jaroslava Taranu a ja som si to nevážil. Dôkazom jeho kvalít je skutočnosť, že vychoval niekoľkých majstrov sveta, aj keď je pravda, že v Kanade, ale to nič nemení na skutočnosti, že ako tréner bol a je vynikajúci. Keďže som vtedy svoju šancu nevyužil, teraz sa v literatúre snažím (dúfam, že nie márne) o reparát.  

Získal si niekoľko ocenení, spomeniem aspoň účasť vo finále Poviedka 2004 a Poviedka 2008, či Prémiu  Literárneho fondu za básnickú zbierku Dejiny postele. Ako vnímaš takéto ocenenia?

Každé ocenenie prekvapí, nadchne, osvieži, hoci žiadne z nich za mňa nič nenapíše. Napriek všetkému si myslím, že najväčším ocenením pre autora je, ak si niekto jeho texty skutočne prečíta a nepovie si: „Preboha, čo všetko už v dnešnej dobe vychádza knižne ?!“

Byť ocenený je nepochybne príjemné a v niektorých chvíľach aj potrebné, avšak nadmiera ocenení prináša so sebou isté riziká. Človek poľahky ustrnie a stratí potrebnú mieru auditívnej cudnosti.

Venuješ sa poézii i próze, prečo?

V próze cítim viac pohybu, a to takmer vo všetkých významových rovinách slova pohyb.
V poézii si naopak môžem dovoliť dlhšie sa zahľadieť na detail a čakať kým sa mi začne rozplývať pred očami a nadobúdať iné významy. Avšak poézia ma oproti próze ešte jednu odlišnosť, pochopiteľne, z môjho uhlu pohľadu, nedá sa písať každý deň. Aspoň ja ju neviem písať hocikedy. Čo sa v krvi urodí, v krvi sa i zožne, kedy inokedy, ak nie v jeseni. Básničky píšem len v jeseni. A čo mám robiť po zvyšok roka? Nečinne sedieť? To sa mi naozaj nechce. Nuž po zvyšok roka píšem prózu. Tak preto!

Rád si spomínal fakt, že si býval na Čiernom a teraz bývaš vo Veselom (Oravskom)? Ako sa Ti býva na Orave?

Rád som to spomínal najmä kvôli tomu, že sa rozjasnieva, keď nie vždy v osobnom živote, aspoň v názvoch bydliska, respektíve pôsobiska. Každý musí uznať, že Oravské Veselé znie oveľa radostnejšie ako Čierne. Aby som však uviedol veci na pravú mieru, v Čiernom som nebýval, ale  učil.

Na Orave sa mi býva dobre. Mám tu svätý pokoj. Človek v horách zreteľne počuje vlastnú hlavu, čo je pre písanie dosť dôležitý a potrebný moment. V mestách je na môj vkus príliš veľa ľudského šumu. Okrem toho, nerušia ma tu žiadne literárne kluby, spolky, združenia, či iné spoločenské zoskupenia, snažiace sa inštitucionalizovať proces tvorby.

Dlhší čas si býval v Čadci. Čo pociťuješ, keď sa sem vraciaš?

Melanchóliu, nostalgiu, spomienkový optimizmus...

Blížia sa komunálne voľby. Chodievaš voliť?

Ako kedy. Frázy typu, že všetko je v našich rukách ma unavujú. V súvislosti s voľbami sa mi väčšmi pozdáva výrok Boleslava Polívku: „Dej mi svůj hlas a mlč!“

Občas sa však nájde niekto, koho chcem voliť. V takom prípade sa volieb zúčastním a volím. Bohužiaľ, väčšinou sú mi ponúkané nevýrazné a bezduché persóny, ktorých jediným cieľom je mať cieľ, prípadne smer.

Ďakujem za rozhovor. Mgr. Peter Bernát

Článok je zverejnený so súhlasom redakcie Ozvena Čadce (č.10/2010