Srdečné podrazy z Ruska alebo TAJNÝ ŽIVOT PETRA JILEMNICKÉHO (1)

Obmena titulu jedného z románov Iana Fleminga o neohrozenom agentovi Jamesovi Bondovi, populárnemu vďaka filmovému spracovaniu so Seanom Connerym sa v nadpise tohto článku neocitla náhodou. Tak, ako sa to v „bondovkách“ len tak hmýri špiónmi, podobne to videl na I. všezväzovom zjazde sovietskych spisovateľov v auguste 1934 súdruh Jozef  Vissarianovič Stalin. Zjazd vytýčil metódu socialistického realizmu, ako jediný stranou a štátom tolerovaný spôsob tvorby a čo sa týka tých, ktorí pri tom odmietavo krútili hlavami, nedostali príliš veľký priestor k vyjadreniu vlastného názoru. Ako „buržoáznych“ tvorcov rozvracajúcich proletársku kultúru a imperialistických špiónov si ich  hneď pri východe z rokovacej sály podali kolohnáti tajnej polície NKVD, aby sa čoskoro na vlastnej koži presvedčili o dobrodeniach sovietskej prevýchovy v niektorom zo sibírskych táborov „súostrovia“ GULAG. Jedným z tých, ktorí si závery zjazdu pochvaľovali, bol aj muž, ktorý v duchu socialistického realizmu o typickej obci na Kysuciach napísal: „Dedina je 312 hnijúcich chalúp.“ Týmto autorom bol  Peter Jilemnický.

„Soudruzi, milujte svou stranu!“
Prozaik a publicista Peter Jilemnický (1901-1949), rodák z českého Letohradu prišiel na Kysuce v roku 1923, aby tu nastúpil ako učiteľ v malotriedke vo Svrčinovci – U Deja. Napriek tomu, že rétorika minulého režimu ospevovala predovšetkým jeho osvetové pôsobenie, hodnotenie súčasných literárnych vedcov odhaľuje vnútorný kolonializmus prevádzaný na Slovensku počas prvej republiky, ktorý neobišiel ani náš región: „Českí mocipáni si zvolili zvláštnu taktiku, ako oslabiť slovenského ducha“, píše Peter Kubica v monografiii Kysucká literatúra. „Začali ľudí presviedčať, že existuje akýsi československý národ. Toto tvrdenie podopreli aj presunom Čechov na Slovensko, ktorí dostali do rúk tie najvýznamnejšie pozície v štátnych orgánoch. Aj rýchlokvasených učiteľov posielali k nám, aby tí robili osvetu v zmysle vyhlásenia prezidenta T.G. Masaryka zo septembra 1921: „Zakladáme na Slovensku školy. Musíme počkať na ich výsledky. O jednu generáciu nebude rozdielu medzi dvoma vetvami nášho národa.“ Toto veľmi jasné stanovisko prijal za svoje aj P. Jilemnický, ktorý musel najskôr externe zmaturovať na Učiteľskom ústave v Leviciach, aby sa vzápätí vybral na Slovensko učiteľovať.“ Nazvať Jilemnického iba „rýchlokvaseným učiteľom“ by však nebolo korektné vzhľadom k tomu, že si zásluhy vydobyl predovšetkým ako horlivý komunistický agitátor. „Niet divu, že revolučnosť slovenského proletariátu ukula z Jilemnického revolučného publicistu, novinára, že práve jeho účasť v hnutí a borbe komunistickej strany, jeho pobyt a život na Slovensku, ktorý nevidel cez ružové okuliare, mu umožnili vyrásť v uvedomelého, strane oddaného komunistu, spisovateľa a publicistu“, píše Viliam Sokolík. A ako to vidí samotný Jilemnický, ktorý si kladie nasledujúcu otázku? „Co znamená strana pro komunistu? Především je to čest a velké vyznamenání být členem strany, kterou založil a vedl soudruh Lenin. Soudruzi, bděte nad čistotou strany, budujte, rozšiřujte a chraňte její jednotu, upevňujte její vliv. Milujte svou stranu!“

Jedno zo sochárskych spodobnení, také typické pre komunistickú ikonografiu zobrazuje Jilemnického s knihou v ruke. Keďže je zatvorená, ťažko odpovedať na otázku, s akou knihou na Kysuce pred deväťdesiat ôsmymi rokmi vlastne prišiel. Jedno je však isté. Katechizmus to určite nebol.

Katechétom rozhodne nebol
„Nie prosbami, modlením, lozením ku krížu, ale jednotným solidárnym bojom proti sociálfašizmu a buržoázii sa robotníci ubránia“, poučuje straníckych súputnikov radikálne naladený Klement Gottwald. V snahe „vyostriť triedny boj u dedinského proletariátu“ teda svoje úlohy dostáva aj Peter Jilemnický. A svoju agitáciu začína tam, kde je za výuku štátom platený – na Štátnej ľudovej škole vo Svrčinovci „U Deja“. V článku „Na kopanickej škole“ zverejnenom v „Proletárke“ 1. marca 1924 sa môžeme dočítať, ako Jilemnický „dobre a taktne“ vedel vychovávať mládež k „proletárskemu internacionalizmu“. Opisuje tu príhodu, ktorá sa stala po návšteve školského inšpektora – namiesto osnovami predpísanej hodiny vlasteneckej výchovy „po odchode inšpektora dal deťom lekciu z komunistickej morálky.“ Tomu dáva za pravdu aj prednovembrový autor Jilemnického biografie Viliam Sokolík: „Článok Na kopanickej škole je dôležitým dokumentom o tom, že Jilemnický svojim žiakom vštepoval marxistickú ideológiu a že prostredníctvom novín a časopisov vedel zasievať zrnká proletárskej filozofie do sŕdc matiek, vychovávateliek, žijúcich na kopaniciach.“

Jilemnického komunistická agitka neostala nepovšimnutá, jeho účinkovanie vo Svrčinovci vzbudilo pozornosť štátnej správy i policajných orgánov a to aj po preložení na Štátnu ľudovú školu v Čadci. V čase potreby si však vedel paradoxne získať atest spoľahlivého pedagóga. Svedčí o tom napríklad aj list z 12. decembra 1924 od školského inšpektora Karola Točíka, bývalého správcu a učiteľa školy v Krásne nad Kysucou, ktorý si – ako píše V. Sokolík – „Jilemnického obľúbil, keď na vyzvanie ústredných orgánov z novembra 1924 podal na neho dobrý posudok.“ A čo s tým teda ruka s rukou ide: „Inšpektor Točík pomohol tak kryť politickú činnosť Jilemnického.“

Budúci bard socialistického realizmu si však komunistickú rétoriku neschovával iba ako ideový zámer do svojich próz, ale naďalej sa ich snažil vtĺkať do hláv Kysučanov, nezriedka aj spoza učiteľskej katedry. Preto nebolo ničím nezvyčajným, ak žandári prichádzali priamo do školy, kde Jilemnický učil, presvedčiť sa, čo práve robí.

Falošný obraz o Kysuciach
Jednou z pretrvávajúcich mylných predstáv je vykreslenie Jilemnického príchodu do nášho regiónu, ktorým mala začať jeho literárna a kultúrna misia na Kysuciach – kniha v rukách popredného predstaviteľa socialistického realizmu stalinského typu mala pre najchudobnejšiu vrstvu kysuckých nádenníkov tlmočiť význam jeho osvetovej práce, práve tak, ako sa s obľubou nechávali zobrazovať sovietski agitátori prichádzajúci medzi negramotných mužikov v zapadnutých sibírskych osadách. Tento tendenčný obraz dodnes pretrváva v argumentácii, že bol jedným z tých, ktorí tu prišli nezištne pomáhať, vyzdvihovať kysucký ľud z temnoty, chudoby a kultúrnej zaostalosti. Slovami samotného Jilemnického: „Jaké je krásné najít smysl života, být ve straně, která usiluje o spravedlnost a stejně pro všechny, jaké je to krásné, dát se vychovat stranou, objevit v sobě hrdinskou sílu a odvahu k sebeobětování, ve své neosobnosti dosáhnou takové výšky, jako naši nejlepší soudruzi.“

Ak Komunistická strana Slovenska pod Gottwaldovým vedením posielala na Kysuce takýchto agitátorov, môžeme dať ruku do ohňa za tvrdenie, že to určite nebolo nezištné. Rovnako tak je isté, že Jilemnický tradíciu kysuckej literatúry nezaložil. Ak by sme jej však prisúdili prívlastok „komunistická“, trafíme priamo do čierneho. Problém jeho tvorby spočíva v tom, že Kysuce nevidel také, aké sú, ale zobrazoval ich také, aké ich vidieť chcel, v súlade s kánonom „proletárskej literatúry“, keď mu ešte v ušiach zneli zlovestné slová Klementa Gottwalda: „Beda tým, ktorí nechápu znamenie doby!“ V románe „Víťazný pád“ autor s priam baladickou básnivosťou vykresľuje životnú drámu Kysučanov bojujúcich proti živlom a vykorisťovateľom, ktorí si bez prozreteľného vedenia komunistov hlásajúcich svetlé zajtrajšky nedokážu poradiť s „návalom nešťastia a biedy, hučiacej ako dravé bystriny po skalnatých stráňach a prenikajúcich do každej drevenice“. Podľa Jilemnického je útočiskom Kysučanov iba náboženstvo kladené na jednu úroveň s poverami a alkoholizmom: „Veža kostola – to je vodcovský budzogáň, ovládajúci celú dedinu.“ A živobytie ľudí? „Z role zhnité zemiaky. K nim štátom odporúčaná goralka.“

Netreba azda dodávať, že takýto obraz Kysúc dvadsiatych rokov minulého storočia bol predsa len vzdialený skutočnosti a čo sa týka onej „štátom odporúčanej goralky“ – tou sa Jilemnický podľa svedectiev pamätníkov s obľubou častoval aj sám.

Literárne Kysuce neobjavil
V článku „Roľa bez oráča“ vydanom v Hlase ľudu v roku 1924 Jilemnický píše: „Na Kysuciach sa pomaly a iste umiera. Aj pálenka, denaturovaný lieh svoj účel končí. A kto by sa čudoval? Uspôsobte ľuďom ľudský život, dajte im možnosť rozvoja, postarajte sa o vzdelanie, a bude svet inakší. A na tejto roli niet oráča. Len ľudáci tu založili svoj pevný múr a udržiavajúc ľud v duševnej temnote, spôsobujú mu i neznesiteľné pomery hospodárske. Kňazi – to sú jedine uznávané a otvorené dôveryhodné hlavy. A tu sa im najlepšie podarilo byť pánmi nad človekom a jeho skutkami od narodenia až do jeho zániku.“  S týmto názorom však nemožno súhlasiť. Aj keď boli pomery v tej dobe na Kysuciach zložité, násilné šírenie ideológie - také obľúbené komunistami - Kysučania ako leninský všeliek kultúry nikdy neprijali. Navyše náš región spisovatelia objaviť nepotrebovali, oni tu totiž v tom čase žili a tvorili, práve tak, ako hlásali rázovitosť pôvodnej kysuckej literatúry po Slovensku i do celého sveta. Skrátka a dobre, Jilemnický na Kysuciach „roľu bez oráča“ neobjavil.

Z „Kysuckej literatúry“ Petra Kubicu sa napríklad dozvedáme, že Jilemnického vrstovníkom (ale nie súputnikom) bol Turzovčan Ferdinand Dvorín (1901-1970), ktorý v rokoch 1925-1927 redigoval „Kysuckú trúbu“, zabudnúť by sme nemali ani na čadčianskeho rodáka Ľudovíta Cyrila Janotu (1888-1968), známeho ako autora monumentálnej trilógie povestí o slovenských hradoch. Dobré meno kysuckých majstrov slova šíril na Slovensku aj zákopčiansky rodák Rudolf Kľačko (1892-1975), publicista a erudovaný prekladateľ ruských klasikov – Dostojenského, Tolstoja, Čechova či Gogoľa. Turzovčan Anton Kompánek (1891-1949) pôsobil v rokoch 1923 – 1927 ako hlavný redaktor Národných novín v Martine, neskôr ako tajomník Spolku svätého Vojtecha, kde ako redaktor pracoval tiež rodák z Kysuckého Nového Mesta, publicista Valér Vnuk (1894-1958).

V čom teda spočíva Jilemnického prvenstvo? Jeho oficiálny životopisec Juraj Špitzner nám jasne a zreteľne odpovedá: „Jilemnickému patrí prvenstvo v tom, že vytvoril postavu hrdinu, ktorý sa s celou vážnosťou svojej tragickej životnej skúsenosti rozhodne pre otvorený boj, vedomý si perspektívy tohto boja, ktorý neprosí, nemodlí sa, nelozí ku krížu, ale stotožňuje sa s bojom svojich súdruhov, českých robotníkov a roľníkov.“

Našťastie pre nás všetkých,  takýchto hrdinov už dnes nepotrebujeme, čo by malo platiť aj o kladení ich pamiatky na dejinný piedestál.

Srdečné podrazy z Ruska alebo TAJNÝ ŽIVOT PETRA JILEMNICKÉHO (2)

„Peter Jilemnický bol celým svojím životom oddaným a statočným synom nášho pracujúceho ľudu a jeho rodnej komunistickej strany,“ napísal roku 1949 v knihe „Za večné bratstvo Čechov a Slovákov“ samotný Klement Gottwald. Po rokoch mu môžeme dať skutočne za pravdu, až na tú zásadnú pripomienku, že ideológia a postup jeho „rodnej komunistickej strany“, ktorej svoj život zasvätil, bola pre osudy ľudí rovnako zhubná ako nacionálny socializmus. Nečudo, že stalinský typ komunistu stelesnený Jilemnickým už v rokoch prvej republiky spoľahlivo identifikovali národne a kresťansky orientovaní intelektuáli, ktorí sa rozhodli zomknúť okolo vydavateľstva Spolku svätého Vojtecha v snahe čeliť šíreniu sovietskej propagandy na Slovensku. „Niet divu, že proti komunistom takéhoto razenia, ako bol Jilemnický, v januári roku 1926 začali vo vydavateľstve Spolku sv. Vojtecha vydávať nový časopis Kultúra,“ píše v Jilemnického biografii Viliam Sokolík. To, čo však čitateľom v roku 1971 malo pripadať ako priťažujúca okolnosť, v dnešnej dobe vystavuje editorom spolku to najlepšie vysvedčenie, aké obstálo  pred súdom dejín. Založenie „Kultúry“ s podtitulom „Časopis slovenskej inteligencie“ zdôvodňovali vydavatelia tým, že „od prevratu vychodia desiatky časopisov, ktoré nielen že sa odchýlili od ducha kresťanského, ale priamo sa stavajú proti cirkvi, jej ustanovizne otvorene tupia a napádajú.“ Nový časopis mal teda bojovať proti ideológii, ktorú vo svojej publicistickej a literárnej tvorbe preferoval aj Peter Jilemnický a ako protiváhu marxistických autorov DAV-u mal okolo seba zoskupiť katolíckych spisovateľov.

Ktoré ruky treba odťať?
 „Roztrieštenie literárneho frontu na množstvo skupín, od extrémnej farárčiny (katolícka moderna) až po alogický surrealizmus, sa považovalo za klad, za mnohotvárnosť a mnohostrannosť, ktorou sa slovenská literatúra približuje k svetovým vzorom“, ťažká si v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia Juraj Špitzer, autor Slovenskou akadémiou vied vydaného Jilemnického životopisu. Dnes vieme posúdiť, že k izolácii od pôvodnej kysuckej literatúry sa ľavicový extrémista Jilemnický nepochybne odsúdil sám, hlbokým nepochopením a nulovou toleranciou voči katolíckej moderne, bolševickým slangom hanlivo prezývanou „extrémnou farárčinou“, keďže práve tento tvorivý smer najvýraznejšie ovplyvňoval vývoj novodobej literatúry na Kysuciach. Peter Kubica, autor „Kysuckej literatúry“ k tomu zasvätene hovorí:

„Katolícka moderna, to nebol len Oravec Rudolf Dilong, hoci vnímaný ako najvýraznejšia osobnosť, ale aj dvaja básnici Ján Haranta a Pavol Gašparovič Hlbina, duševne i duchovne spriaznení s Kysucami. Boli Dilongovi a jeho stúpencom oporou a vďaka odbornosti aj tvorcami podstaty a filozofie katolíckej moderny, ktorú komunistickí dogmatici hrubo umlčali silou, pretože s ňou nedokázali súperiť či postaviť sa jej chlapsky zoči-voči. Navyše i prekladateľskou tvorbou otvárali Haranta a Hlbina kysuckej a teda aj slovenskej literatúre dvere k duchovným tvorcom svetovej literatúry. A ešte jeden kysucký literát stojí za zmienku práve v súvislosti s vydávaním Kultúry a so Spolkom sv. Vojtecha, a to jeho správca a kysuckonovomestský farár Ján Pöstenyi.“

„Učiteľ ľudu“ Jilemnický, ako ho nazvala v rovnomennej knihe v roku 1963 V. Dočkalová,  z pobytu na Kysuciach čerpal námety k románom „Víťazný pád“, ktorý dokončil v Čadci v roku 1926, „Pole neorané“ (1932), ako aj v kratších dielach, ako sú napríklad novely „Návrat“ a „Prievan“ (1930). Nebudeme v tejto chvíli opakovať tvrdenia, ktoré možno ešte aj dnes strašia v literatúre, či dokonca v školských učebniciach, že prvý z románov zachytáva „formou lyrickej prózy rozpory medzi krásnou prírodou Kysúc a biedou ľudí“ či typizuje „stupeň revolučného uvedomenia slovenských ľudí po prvej svetovej vojne a ukazuje, ako sa revolučné myslenie pod vplyvom vojnových skúseností, pod vplyvom Sovietskeho zväzu prediera aj do zaostalých Kysúc.“ S poriadnou dávkou leninských poučiek napokon zisťujeme, ako „treba dať živlom správny smer, aby vedeli, ktoré ruky treba odťať. Aby kysucký ľud poznal nepriateľa, treba mu prežiť mnoho pádov, aby sa z nich zrodila múdra skúsenosť a víťazné poznanie – vykúpené pádmi.“

„Opustíme biele, smutné kostoly“
„Opustíme biele smutné kostoly a pôjdeme tam, kde je čierna zem, aby sme sa na jej bohatom stole najedli. Keď ste nám nechceli dať, vezmeme si!“, píše Jilemnický vo „Víťaznom páde“ a za týmito slovami cítime viac slová Moskvou plateného revolucionára, ako literáta s ambíciami vyzdvihnúť komunistickú agitáciu na úroveň spoločenského románu. Teraz je už zrejmé, prečo tak útočí na „extrémnu farárčinu“, čím pohŕdavo myslí duchovný svet kysuckej spoločnosti vtedajšej doby a tvorcov z radov národnej a kresťanskej inteligencie. „Kysucká realita manifestuje sa zložitými ľudskými bojmi i odpočinkami a Jilemnický ju zachytil v celej jej dravej mnohozvučnosti“, píše A. Mráz v štúdii „Romány a ich autori“ v roku 1931, ale to ani zďaleka nezodpovedá pravde. „Len tie pády sú víťazné, z ktorých sa rodí poznanie,“ dodáva zase J. Špitzer. „Problematika vzniku komunistickej strany a revolučného myslenia nie je ešte v tomto románe riešená v celej šírke, avšak osudy ľudí v ňom ukazujú, že revolučné robotnícke hnutie a jeho strana vyrastá organicky zo života národa – z ľudských osudov.“ Aby sme to skrátili, Jilemnický by rád videl Kysuce komunistické, „prebudené“, čo sa však agitátorom za stalinizmus v našom regióne vďaka národnej práci kňazov a katolíckych intelektuálov neveľmi darilo.  

„Silné pozície mala strana predovšetkým v oblastiach obývaných maďarskou národnostnou menšinou, kde počas dvadsiatych rokov dosahovala aj najlepšie volebné výsledky“, píše historik Martin Turóci vo svojej štúdii „Komunistická strana Československa v okrese Čadca v rokoch 1923-1938“. „Z hľadiska konfesionálneho bývali komunisti tradične úspešnejší v oblastiach obývaných prevažne nekatolíckym náboženstvom. Naopak, najhoršie výsledky dosahovali v regiónoch kde žilo prevažne katolícke obyvateľstvo slovenskej národnosti. Práve k takýmto regiónom patrili tiež Kysuce ... Katolícke obyvateľstvo vo vzťahu ku KSČ poburoval najmä postoj strany k náboženským otázkam. Osvetu o skutočnom vzťahu komunistov k náboženstvu šírili na Kysuciach hlavne kňazi. Nábožne založené a orientované obyvateľstvo preto komunistov nevolilo takmer vôbec.“

Z toho je zrejmé, že Jilemnický pri písaní vychádzal iba zo silne deformovanej a vykonštruovanej reality a že „Kysuce so svojou neúprosnou skutočnosťou“ vôbec neupevnili v ňom „revolučné uvedomenie a realistickú tendenciu jeho predchádzajúcej tvorby“, ako by to chceli vidieť jeho prednovembroví a niektorí aj ponovembroví zástancovia.

Za všetkým hľadaj Gottwalda
„Ideovo-tematická osnova Jilemnického románu Pole neorané úzko súvisí s konkrétnou problematikou, pred riešením ktorej stáli československí komunisti pri uskutočňovaní záverov Komunistickej internacionály. Prenikavý referát Klementa Gottwalda na VI. zjazde Komunistickej strany Československa 7. marca 1931, v ktorom s vedeckou presnosťou analyzoval pomery v Československu, dáva možnosť zhodnotiť pravdivosť a historickú konkrétnosť románu Pole neorané,“ konštatuje Juraj Špitzer a my tak máme jedinečnú príležitosť presvedčiť sa, že pri zrode Jilemnického najslávnejšieho románu nestáli kysucké sudičky, osudy konkrétnych ľudí a dôverná znalosť života v našom regióne, ale „prenikavý referát Klementa Gottwalda.“

„Pole neorané“ chce rozprávať o zrode slovenského komunistu Pavla Huščavu, o revolučnej zmene, po ktorej sa „vo vyhni triednych bojov učia slovenskí lazníci a vrchári z hornatých Kysúc hľadieť na svet, na svoj vlastný život a meniť ho.“ Kniha je však rovnako nenávistným výpadom proti „extrémnej farárčine“, ktorej Jilemnický nechcel ostať nič dlžen.

„Celá moja viera v možnosť lepšieho života ľudí, v ich pravdu vyvierala zo skutočnosti, ktorá je na Kysuciach taká úžasná“, píše samotný Peter Jilemnický, zatiaľčo jeho životopisec dodáva: „Jilemnického zámer – ukázať úžasnú kysuckú skutočnosť v celej jej rozmanitosti, bez bombastu heslovitých fráz, sa vydaril.“  Skúsme si teraz nalistovať recenzie tohto diela v dobových literárnych periodikách, aby sme zistili, že jeho autor postupoval tendenčne v duchu hlásania komunistickej morálky a bojovného ateizmu.

„Řídký román z venkova“
Na rozdiel od českého literárneho kritika Bedřicha Václavka, ktorý v Tvorbe v roku 1932 prehlasuje „Pole neorané“ za „román z venkova, řídký dosud i ve světové literatuře proletářské, s výjimkou literatury ruské“, slovenské kultúrne časopisy si servítky pred ústa nedávajú. V redakcii „Elánu“ (č.3, 1932), „Slovenských pohľadov“ (1933, s.126), „Národných novinách“ (z 5.8.1932) komunizmus románu považujú za prežitok a autorovi radia, aby „prestal tendenčne operovať demagogickým, beznádejným komunizmom, ktorý zradil svojich prívržencov, preto ho najmä náš dedinský ľud už dávno zatratil“. Časopis „Živena“ (č.2,1933) konštatuje, že „farársky stav je tu opísaný jednostranne, nesympaticky, podľa jednostranného komunistického klišé“ a napáda tiež tendenčnosť románu: „Autor napísal, že kniha má byť pre proletárov: tým sa dá vysvetliť množstvo komunistickej agitácie, ktorá preplňuje poslednú čiastku knihy, a to agitácie ani nie pre idey komunizmu, ale vyslovene pre komunistickú stranu, ktorá sa pred nami skveje, nevinná ako baránok a čistá ako ľalia, čo je už dosť ťažko preglgnúť.“

Na záver citujme „Slovenský denník“ (z 29.7.1932), ktorý spochybňuje vierohodnosť celého diela: „Rozumný pozorovateľ svetových udalostí ťažko uverí, že na kysuckú biedu je len jediný liek, a to komunisti. Ťažko sa presvedčiť, že by oni cez noc z čiernej kysuckej biedy vykúzlili ružový raj.“ Súčasne má časopis už dosť románov o vidieckej chudobe, keď píše, že „Jilemnického román nám ukazuje, že celá tá dedinská bieda naša bude pomaly už literárnym gýčom“. Jadrne zareagoval časopis „Slovák na stráži“, ktorý sa vo svojom októbrovom čísle z roku 1932 priamo vyjadril, že „Jilemnický natriasa boľševizmus, ale nevie, nemôže ho zapäť do života a tým menej do kysuckých pomerov. Huščavov prípad, tohto odchovanca ideológie Jilemnického, ktorý sa z biedy obesil, je len potvrdením tej nekonečnej slabosti, ktorú plodia Jilemnického myšlienky u pospolitého ľudu. Toto je ideál Jilemnického, preto čo môžu Kysuce očakávať od neho? Škoda pera, ktoré si tento ideál osvojilo – škoda, veľká škoda, lebo Jilemnický so svojimi schopnosťami bol by vedel i prospieť Kysučanom.“

„Natriasanie boľševizmu“ sa – slovami Slováka na stráži – Jilemnickému na Kysuciach neosvedčilo. Preto sa v závere svojho pobytu v Čadci rozhodol vypraviť na skusy do vysnívanej „krajiny proletárov“, priamo do srdca Stalinovho Sovietskeho zväzu.

Srdečné podrazy z Ruska alebo TAJNÝ ŽIVOT PETRA JILEMNICKÉHO (3)

„Vodka myseľ rozjasní, históriu objasní!“, volá v jednej z poviedok Michaila Bulgakova  k súdruhom na volebnom zasadnutí miestneho výboru komunistickej strany  akýsi osvietený rečník, aby sa zastal na mol opitého kandidáta na predsedu, pijúceho výdatnými dúškami z „pohára života“. Podobné situácie neboli u nás za prvej republiky na komunistických schôdzach síce štandardom, ale neboli ani ničím prekvapujúcim. To, čo dnes môžeme vnímať s pocitom absurdného humoru a ostrej irónie, v tých časoch sprevádzal smútok, beznádej a žieravý pocit strachu. „Klema psal přinejmenším centimetrovými písmeny“, píše Peter Jilemnický o vodcovi československého proletariátu. Teda ako dieťa v ľudovej škole. My sa však jeho rukopisu prezrádzajúcom nielen nevypísanú ruku, ale predovšetkým problém s alkoholizmom nemôžeme čudovať. Podľa historika Karla Kaplana žil totiž Gottwald v neistote a obavách pred kremeľským pobratimom Stalinom: „Nemohol sa zbaviť dojmu, že mu Moskva neverí a že i na ňom leží tieň podozrenia.“ Ale to bolo až neskôr, po Víťaznom februári, zatiaľčo my sa vrátime do roku 1926, kedy rozosmiaty súdruh Jilemnický s hlavou plnou leninských ideálov nastúpil do železničného vlaku Interhelpa vypraveného do Sovietskeho zväzu.

Dvakrát kovaný boľševik
 „Ktorí komunistickí intelektuáli zo Slovenska videli sovietsky raj na vlastné oči a aké dojmy a postrehy si z neho priniesli? Aký význam pre stranu mali ich cesty a akým spôsobom strana získané poznatky využívala?“ Otázky vyslovené spoluautorom antológie „Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku“ historikom Jozefom Jambrichom sú tu namieste, najmä ak čítame aj jeho odpoveď. „Všetci do jedného mali spoločného menovateľa - nekritický obdiv k sovietskej spoločnosti, súhlasné stanovisko s politikou boľševickej strany, ospravedlňovanie jej zločinov voči vlastnému ľudu a podiel na šírení dezinformácií o živote v Sovietskom zväze.“ A to bol aj Jilemnického prípad.

Takmer mesiac trvajúcu cestu vlakom do Kirgizskej sovietskej republiky zvládol súdruh učiteľ Jilemnický takpovediac na jedničku. Na základe pokynov vedenia družstva o propagandistických úlohách iniciatívne nacvičil s deťmi zborovú recitáciu, ktorú predniesli po prekročení hranice na Ukrajine. Od 12. júla do 7. augusta 1926 odoslal do denníka Pravda dve obsiahle reportáže. V obidvoch písal o sile komunistov a o boji za nový, slobodný život bez vykorisťovateľov v Sovietskom zväze. Po príchode do mestečka Frunze však čoskoro zistil, že medzi starousadlíkmi nemá čo robiť a jeho komunistické nadšenie pre prácu sa skončilo, keď po večeroch musel kopať s ostatnými základy pre novú školu. S podlomeným zdravím a s pocitmi silnej frustrácie sa preto rozhodol pre urýchlený odchod. Podarilo sa mu zohnať učiteľské miesto medzi českými kolonistami v malej obci Pavlovka na Kaukaze.

„Mal možnosť poznať život sovietskej dediny v čase, keď sa bojovalo za uskutočnenie kolektivizácie poľnohospodárstva a na dedine zúril triedny boj proti kulackým držiteľom pôdy,“ dokumentuje o Jilemnickom Juraj Špitzer, zatiaľ čo on samotný píše 11. decembra 1926 svojej budúcej svokre: „Líbí se mi zde. Viděl jsem v krátkém čase  tolik krásného.“

Tunajší deväťmesačný pobyt na horskom vzduchu síce svedčil jeho zdravotnému stavu, ale spoločenské postavenie správcu školy na sovietskom západakove ho iba pramálo uspokojovalo. Preto si vybavil prijatie na štúdium žurnalistiky v Moskve. Členstvo v KSČ, do ktorej vstúpil v januári 1922 za asistencie Klementa Gottwalda, mu však nestačilo, a preto v apríli 1927 vstúpil aj za člena VKS(b), teda Všezväzovej komunistickej strany (boľševikov). Malé písmeno b v zátvorke bolo priam životne dôležité, práve ním sa dôsledne odlíšilo stalinistické krídlo strany, teda boľševici od menševikov, ktorí neskôr padli za obeť čistkám, zahynuli v táboroch Gulagu alebo pred hlavňami popravčích čiat. Väčšinu osvedčených, ale aj „dvakrát kovaných“ boľševikov však čakala perspektívna budúcnosť v straníckom aparáte, práve tak ako sa na dráhu „profesionáneho revolucionára“ chystal aj Peter Jilemnický. Ako píše Jozef Jambrich, „bol prvým intelektuálom zo Slovenska, ktorý sa v Moskve pripravoval na profesionálnu prácu v strane“.

Zo šľachtického  paláca teror nevidel
Od septembra 1927 začal deväťmesačný život Petra Jilemnického v Štátnom inštitúte žurnalistiky v Moskve. „Tu konečne našiel maximálne uspokojenie po dlhých mesiacoch hľadania samého seba a svojho miesta v komunistickej realite ZSSR,“ komentuje Jozef Jambrich. Nečudo, veď po materiálnej stránke sa sovietska vláda o neho postarala, poslucháči mali totiž zabezpečené všetko potrebné k životu: bezplatný byt a stravu, mesačne desať rubľov na cigarety, každý rok štedrý príspevok na ošatenie a to všetko v čase, keď väčšina občanov krajiny Sovietov živorila v podmienkach Stalinovho teroru. Ten však Jilemnický z okien paláca asi nevidel.

„Takmer 50 čŕt, ktoré Jilemnický napísal počas pobytu v Sovietskom zväze, predstavujú v našej literatúre priekopnícku prácu v tvorbe tohto druhu s vysokou a umeleckou úrovňou,“ rozplýva sa Viliam Sokolík, zatiaľ čo Juraj Špitzer so všetko vážnosťou dodáva: „V Sovietskom zväze dozrel Jilemnický na socialistického spisovateľa-realistu, pripraveného umelecky zobraziť veľké témy slovenského života.“ A aké boli témy nášho realistického súdruha? V súbore reportáží „Dva roky v krajine sovietov“ nájdeme pod názvom „Vojna dneška“ opis prehliadky vojsk Červenej armády v Moskve. V článkoch „Pionieri pochodujú“ či „Pod kozáckou nagajkou“ rozpráva o hrdinstvách červenoarmejcov počas občianskej vojny; v úvahe Osvetový a „Osvetový“ pracovník dáva do kontrastu straníckeho tajomníka a pravoslávneho kňaza, v „Revolúcii na dedine“ poučuje o parcelácii buržujskej pôdy, v „Obyvateľoch raja“ zase o tom, ako sa ruským sedliakom stal „kus chleba bohom a pšenica rajom“.

„Postrehy a pozorovania Jilemnického sa dotýkajú najrozmanitejších oblastí sovietskeho života,“ upozorňuje nás J. Špitzer. „Niet skoro otázky, na ktorú by neodpovedal, životného javu, ktorý by si nevšimol.“ O Jilemnického socialistickom realizme bolo toho povedané a napísané dosť. Neviem ako socialistický, ale realistický náhľad by si však od neho predsa len vyžadoval odpovede na otázky, ktoré si však Jilemnický nekladie, ani na ne neodpovedá: Kto utopil v krvi roľnícke povstania v rokoch 1919 až 1921? Kto „rozkulačoval“? Kto spôsobil hladomor? Kto vybudoval systém sibírskych lágrov a napĺňal väznice? Kto organizoval etnické čistky a násilné presídľovanie celých národov? Takýchto otázok je obrovské množstvo, ale je isté, že Jilemnický ani na jednu z nich neodpovedá.

Zocelený boľševický agitátor
V apríli 1928 sa Jilemnický rozhodol, že druhý a tretí ročník štúdia urobí za jeden rok a informoval o tom orgány KSČ. „Som rozhodnutý na budúci rok študovať ako vôl, no ako pár volov,“ píše 11. apríla 1928 Urxovi. A na čo sa chce náš snaživý poslucháč sovietskeho inštitútu hlavne sústrediť? „Samé hlavné veci: históriu Ruska a západu, históriu socialistického hnutia a VKS(b) zvlášť, najmä politickú ekonómiu a marxizmus.“ Jilemnického návrh sa napokon neuskutočnil. V júni 1928 prišlo z Prahy nariadenie o jeho okamžitom návrate do Československa. Dozrel totiž čas, aby sa vrátil pokračovať vo svojej  ideologickej práci.

„Dva roky, ktoré strávil v ZSSR, zanechali stopy v jeho názoroch a presvedčení a do ČSR sa vrátil ako zocelený boľševický agitátor,“ píše o Jilemnickom opäť Jozef Jambrich. „Bol ukážkovým príkladom člena komunistickej strany, ktorý si išiel pevne za svojím cieľom a dosiahol to, čo mu v príslušný čas vyhovovalo. Neobmedzil sa len na písanie, ale zúčastňoval sa besied a zhromaždení členov KSČ, na ktorých s nadšením rozprával o svojich zážitkoch v Sovietskom zväze a sovietskej žurnalistike. Sovietske skúsenosti ponúkol po vnútrostraníckej kríze v KSČ novému vedeniu a stal sa stúpencom gottwaldovského boľševického krídla v strane.“

Na jar 1931 sa Jilemnický opäť rozhodol pre napísanie knihy o živote členov Interhelpa. Spolu s manželkou sa vybrali v júli 1931 na mesačný pobyt do ZSSR. Výsledkom nebol žiaden pravdivý opis pomerov v Sovietskom zväze, ktorým sa v rokoch 1928 až 1931 preliala ďalšia vlna násilia. „Dilema násilnej boľševickej vlády spočívala v tom, že si sama vytvárala nepriateľa a potom ho prenasledovala. Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia, po krutých excesoch kolektivizácie, sa nebotyčne zvýšil počet vyvlastnených, stigmatizovaných a vypudených ľudí. Desaťtisíce vyvlastnených, bezprávnych utečencov, kulakov a obchodníkov, ktorí prišli nielen o majetok, ale aj o pas a všetky občianske práva, sa túlali po mestách a veľkých stavbách päťročnice,“dočítame sa v „Červenom terore“ Jörga Baberowského. Nič z toho však v Jilemnického reportážach nenájdeme. Ako pripomína Jozef Jambrich:

„Jilemnický sa pri hodnotení svojej cesty neodklonil od schémy, podľa akej písal počas svojho prvého pobytu v ZSSR. Z jeho próz sa nedozvedáme nič nové, len samé oslavné spevy na prácu, komunistické šťastie, víťazné kroky socializmu a prebiehajúcej prvej päťročnice. Ospravedlňoval každý prejav nespravodlivosti vyskytujúci sa v živote členov družstva. Schvaľoval izolovanosť sovietskych ľudí na svojom teritóriu a ich neznalosť pomerov vo svete, hoci sám rád vycestoval za hranicu spoznávať nové krajiny. Všetko sovietske bolo pre neho posvätným.“

Falošná rozprávka pre dospelé deti
Keď sa začnete zaoberať fenoménom  vymývania mozgov v komunistickou stranou a štátom riadenej kultúre, nájdete celé množstvo zábavných citátov. Každý z nich je dnes úsmevný, viac alebo menej stupídny, každý z nich je však hodný zverejnenia – samozrejme, že z iného dôvodu, ako to bolo v časoch, kedy si ním bolo možné kádrovo prilepšiť. Ale čo s tými, ktoré sa opakovane objavovali aj po roku 1989? Podľa vzoru ruského publicistu Marka Solonina, z ktorého knihy „Vymývanie mozgov“ ešte budeme citovať, priznávam čestné právo na otvorenie galérie hlúpostí tvrdeniu, ktoré udivuje priezračnou naivitou a hlúposťou. Navyše ide o jeden z najnovších príkladov vymývania mozgov, keďže pochádza z roku 2006.

„Peter Jilemnický svojím vysoko ideovým a umelecky silným dielom najmä románmi Víťazný pád, Zuniaci krok, Pole neorané, Kus cukru, Kompas v nás a Kronika stvárňoval sociálny zápas a vyjadroval najkrajšie túžby slovenského pracujúceho ľudu, s ktorým verne a odhodlane stal v jednom fronte boja za lepší zajtrajšok“, dočítame sa v jednej z apológií na Jilemnického spred piatich rokov.

Čo k tomu viac dodať? V tomto citáte je v skutočnosti iba jediné pravdivé slovo, a to slovo „román“. Jilemnický totiž naozaj písal diela tohto žánru, zvyšok je však  natoľko vzdialený realite, že to až pripomína rozprávky. A aby som na záver nezaťažoval cteného čitateľa rozborom úskočných metód socialistického realizmu, povieme si už len rozprávku o tom, ako súdruh Stalin prejavil v Jilemnickom tak ospevovanej krajine obrovskú štedrosť voči každému z jej obyvateľov. Rozprávka to bude krátka, preto jej nebudeme dávať taký objavný názov ako napríklad „Kompas v nás“, pre poriadok vecí však podotkneme, že ju parafrázujeme zo zmienenej Soloninovej  knihy a k našej téme sa hodí skvele. A čo teda v Jilemnického časoch ľuďom ponúkol štedrý súdruh Stalin?

„Darček, za ktorý by sa  nemusel hanbiť žiaden z absolutistických vládcov ľudských dejín – ponúkol im totiž rozprávku. Rozprávku o krásnej krajine, v ktorej uprostred nekonečných hájov žijú šťastne a spokojne ľudia. Dospelí počúvali túto magickú rozprávku ako deti a zabúdali na všetko, čo videli na vlastné oči. A keď onen krvavý a podlý rozprávač zomrel (alebo bol zavraždený svojimi politickými komplicmi), milióny očarovaných dospelých detí prelievali potoky sĺz a bili sa do pŕs.“

Ale ešte dlho potom, ako sa to stalo, vznikali celé hory kníh o ušľachtilosti komunistického zriadenia a o potrebe literatúrou a ďalšími druhmi umenia oslavovať výdobytky proletárskej revolúcie. Medzi týmito textami sme sa ešte aj prednedávnom mohli dočkať aj takých stupídnych záverov, „že sila Jilemnického odkazu a príkladu bola aj v jeho internacionalizme predovšetkým vo vzťahu českého a slovenského národa a vo vzťahu k prvej krajine socializmu - Sovietskemu zväzu.“ Nič z toho totiž nebola pravda, ale to je už iná kapitola...

Články zverejnené so súhlasom autora M.Jesenského boli zverejnené v týždenníku KYSUCE, č.10,11,12/2011.