Obdobie 16. storočia bolo v dejinách niekdajšieho Uhorského kráľovstva veľmi turbulentnou, búrlivou a dramatickou periódou. Ako červená niť sa v nej tiahnu najrôznejšie vojnové konflikty, predovšetkým s Osmanskou ríšou. Život vtedajšej spoločnosti výrazne ovplyvnilo aj šírenie reformácie stúpencov Martina Luthera a obdobie dvojvládia, kedy boli v Uhorsku korunovaní dvaja králi – Ján Zápoľský a Ferdinand Habsburský.

Výnimočným ostane 16. storočie tiež z iného dôvodu. Na začiatku jeho druhej štvrtiny sa totiž na tomto území symbolicky, katastrofálnou porážkou uhorských vojsk Turkami v bitke pri Moháči 29. augusta 1526, končí uhorský stredovek a začína nová éra – novovek.

Všetky spomenuté skutočnosti mali svoj reálny dopad aj na regionálne, kysucké dejiny. Mocenské boje neprebiehali len na najvyšších postoch, ale aj medzi šľachtou, ktorá sa raz prikláňala na jednu, potom na druhú stranu. Majiteľmi Strečna, Lietavy, Žiliny boli Kostkovci zo Sedlíc a tieto majetky si udržali aj po roku 1532, kedy prešli na stranu Ferdinanda. V roku 1540 sa sobášom s dcérou Mikuláša Kostku Annou stáva jedným z vlastníkom Strečna Štefan Deršfi, ktorému tieto majetky pripadli po smrti Kostku v roku 1556. Mikuláš Kostka sa v prvej polovici 16. storočia snažil vojensky zaujať aj Starý hrad, čo sa mu napokon nepodarilo. Nemenej zložité pomery vládli na Budatíne, ktorý v tom čase vlastnili Ladislav a Mojžiš Suňogovci. Mojžiš mal za manželku Sáru Podmanickú, sestru Jána a Rafaela Podmanických. Podmanickí obsadili Budatín s vedomím Mojžiša Suňoga v roku 1534, hrad dali opevniť, podľa vlastných slov nie, aby ohrozovali pocestných a kupcov, ale aby si boli istejší voči Jánovi Dubovskému, kastelánovi zo Strečna. Zaiste to nebolo celkom tak, pretože ešte v tom istom roku kráľovský miestodržiteľ Alexej Turzo napísal banským mestám, že hrad Budatín treba bezpodmienečne dobyť, lebo ho Ján Podmanický pretvoril na zhromaždisko nebezpečnej bandy a sídlo k výpadom do okolia i proti banským mestám. Samotný Mikuláš Kostka sa viackrát na výčiny Podmanických sťažoval u Ferdinanda Habsburského. Medzi Strečnom a Budatínom sa v tom čase viedla regulárna zemepánska vojna. Nemožno pochybovať, že tieto udalosti sa negatívnym spôsobom prejavili aj na živote obyvateľov, žijúcich vtedy na tomto území. Mimoriadne dôležitým faktorom bol pre oblasť severných Kysúc príchod valašského obyvateľstva. To pozvoľna prenikalo už v poslednej štvrtine 15. storočia na dolné Kysuce, začiatkom 16. storočia sa už preukázateľne pohybovalo v oblasti Krásna. Keďže feudálna vrchnosť veľmi rýchlo pochopila, že z rozsiahlych, málo osídlených, území v pohraničí so Sliezskom a Poľskom, môže vďaka valachom hospodársky profitovať, začali sa už začiatkom 16. storočia rozsiahle a dlhotrvajúce spory a boje o dovtedy nevyužívane horské oblasti, navonok sa prejavujúce vo vzájomnom zajímaní dobytka, ničení salašov a nezriedka i fyzickými násilnosťami. Od druhej polovice 16. storočia sa k dvom súperiacim stranám pridala aj tretia – Tešínske kniežatstvo.

To si okolo roku 1578 dokonca na uhorskom území, pôvodne ako ochranu proti Turkom, postavilo systém opevnení nazývaných Šance (Staré šance v katastri Svrčinovca, neskôr Malé šance v Čiernom). Do tejto „dusivej“ mocenskými a majetkovými bojmi naplnenej atmosféry, sa datuje i založenie Čadce. Jej územie sa spomína už v známych listinách z rokov 1387, 1417 a potom 1438. V nich sa však spomínajú len potoky a vrchy (Čadčiansky potok, Milošovský potok), ktoré neskôr zahŕňal chotár novopostavenej obce. O situácii tesne pred jej vznikom sa dozvedáme zo svedeckých výpovedí z rokov 1579-80. Viacerí svedkovia v tomto strečniansko-budatínskom spore vypovedali, že na území Čadce nebola pred rokom 1526 nijaká dedina, len Podmanický, ktorý násilne zabral Krásno, tu usadil akéhosi Slaninu zvaného aj Lokyn. Keď sa Krasňania (prislúchajúci k Strečnu) snažili Slaninovu chalupu zbúrať, Podmanický ich dal uväzniť. Niektorí svedkovia tiež tvrdili, že v Čadci v tých časoch boli aj košiare a koliby akéhosi Boďu, pôvodom z Nesluše, ktorý sa neskôr presťahoval do Tižiny, aby nemal „opletačky“ s úradníkmi Strečna.

Podľa svedeckých výpovedí, jedna lúka v oblasti neskoršej Čadce sa nazývala Kráľova lúka. Tá sa v prameňoch spomína ešte aj v roku 1582. Istý svedok z Jablunkova vypovedal, že Čadca bola založená Podmanickými po požiari Žiliny. Táto tragická udalosť sa v Žiline odohrala v roku 1536, z čoho vyplývalo, že niekedy po tomto dátume mala byť postavená dedina. Na základe vyššie uvedených poznatkov sa založenie Čadce v minulosti datovalo práve medzi roky 1536 a 1554, z ktorého pochádza jej prvá písomná zmienka.

Vďaka novému historickému výskumu sa však všetky tieto udalosti podarilo ešte spresniť. O vzniku Čadce najlepšie vypovedá novoobjavená listina kráľa Ferdinanda I. (je známy len jej odpis) vydaná 19. júla 1554 : Nášmu majestátu bolo urodzenou paňou Annou Kostkovou, dcérou nášho verného vznešeného Mikuláša Kostku a manželkou urodzeného Štefana Deršfiho, objasnené, ako v uplynulom búrlivom období, totiž v roku Pána 1534, urodzení Ladislav a Mojžiš Suňogovci z Jesenice, nevedno skade pohnutí, na území a v pravých hraniciach obce tejže panej nazývanej Krásno, nachádzajúcej sa v Trenčianskej stolici a prislúchajúcej k mestu tejže panej nazývanom Žilina v Trenčianskej stolici, vtedy až doposiaľ nachádzajúcej sa v majetku spomínaného Mikuláša Kostku, vedľa potoka nazývanom Čadca (Csattcze), pretekajúcom v chotári a v pravých hraniciach spomínanej obce Krásno, začali stavať akúsi novú dedinu ... a taktiež v nej osídľovať poddaných, a samotnú dedinu pomenovali od prv spomínaného potoka Čadca. K postavenej dedine mnohé vrchy, lesy, lúky, potoky a polia z dotknutých hraníc obce Krásno a z majetku spomínaného Mikuláša Kostku a následne samotnej panej, spomínaní Ladislav a Mojžiš Suňogovci pre seba zaujali a zaujmúc držia a násilím vlastnia. Keďže listina hovorí o udalostiach, ktoré sa odohrali pred 20 rokmi, je pre nás hodnovernejším dokladom, ako výpoveď svedkov z roku 1579-80, ktorí spomínali na veci spred pol storočia. Hoci ani tie nemožno celkom zavrhnúť, navyše oba pramene sa líšia len v detailoch, ktoré môžeme pripísať na vrub dlhého časového odstupu.

Z neskoršieho obdobia poznáme výpoveď obyvateľov Žiliny (dedičnému richtárovi patrilo Krásno) z roku 1569, kde sa sťažujú, že pán Suneg veliku mestu učinil jest a činí křivdu, že naše vlastne grunty krasnanske sobě přivlašcuje a přivlašcil, takže sobě i ves postavil na Čadci (Czatczy). I to je dôkaz o tom, kto sa zaslúžil o vznik a výstavbu Čadce. Malý problém môže vyvstať pri lokalizácii onoho potoka Čadca. Keďže vieme, že v minulosti sa týmto hydronymom označovali dnešné riečky Čierňanka ale tiež Oščadnica, ba dokonca aj Čadečanka. Všetky tri spĺňali predpoklad, že tiekli v pravých hraniciach Krásna. Najmenej pravdepodobná je v tomto prípade Oščadnica, najväčším favoritom je naopak Čierňanka, pretože tá sa pod týmto názvom uvádza v dokumentoch zo 16. storočia najčastejšie.

V roku 1547 sa Čadca spomína ako praedium seu locus desertus (majetok alebo opustené miesto). To možno vysvetliť iba tak, že neustále spory susedných panstiev boli príčinou veľmi ťažkých začiatkov novej dediny a z tohto dôvodu sa mohlo stať dočasne opusteným sídlom. No už v roku 1554 figuruje Čadca v daňovom súpise ako príslušnosť Strečna. Na druhej strane na jeho budatínsku príslušnosť upomína niekoľko dokumentov z druhej polovice 16. storočia, kde sa uvádza ako majetok Suňogovcov. Napr. v tom istom roku ako príslušnosť hradu Budatína, v roku 1570 Rafael Suňog v jednom liste píše „ve vsi našej Czacze,“ v roku 1572 sa v urbári Budatína spomína ves Cziatcza, v roku 1582 zas „Cziadza, ves pana Suniegova“ a pod. V daňových súpisoch v rokoch 1579, 1598 i zo začiatku 17. storočia je Čadca uvedená ako majetok prislúchajúci panstvu Budatín.

Objavením listiny z 19. júla 1554 sa podarilo, možno povedať, definitívne rozriešiť vznik a založenie Čadce. Tento vzácny prameň v niekoľkých riadkoch datuje založenie obce a zároveň i jej prvú písomnú zmienku do roku 1534. Budúci rok teda uplynie presne 480 rokov od jej založenia šľachtickým rodom Suňogovcov. Záverom vyslovujeme poďakovanie Združeniu miest a obcí Kysúc, ktoré podporilo vedecký výskum v Budapešti a zaslúžilo sa tak o objavenie nových informácii k dejinám Kysúc.

Autori: Mgr. Drahomír Velička, PhD, Peter Bronček, Združenie Terra Kisucensis