Pokiaľ ide o Slovenské národné povstanie, Kysuce patrili k oblastiam, ktoré sa Nemcom podarilo spacifikovať medzi prvými. Priebeh povstania bol preto na Kysuciach veľmi krátky a skôr iba symbolický. Povstalecké akcie vo väčšine kysuckých obcí ukončila už v druhý deň Povstania, 30. septembra 1944, ofenzíva Wehrmachtu vedená zo Sliezska.

Na druhej strane Kysuce patria k regiónom, ktoré sovietske jednotky obsadili ako posledné. Boje o viaceré kysucké obce a mestá prebiehali ešte začiatkom mája 1945. Napríklad kysucká obec Makov, na hornom povodí rieky Kysuce, je poslednou obcou Slovenska, ktorej sa dotkli vojnové udalosti. Červená armáda ju obsadila až tesne pred koncom vojny, stalo sa tak popoludní 2. mája 1945, pričom niektoré väčšie kysucké osady Sovieti obsadzovali ešte počas 3. mája.

Pokiaľ ide o časové ohraničenie poslednej fázy druhej svetovej vojny na Kysuciach, táto bola v prípade predkladaného príspevku vymedzená prechodom frontu. Priebeh týchto udalostí bude priblížený v nasledujúcej časti príspevku.

Prechod frontu územím Kysúc (apríl – máj 1945)

Sovietske vojská obsadili Kysuce v rámci moravsko-ostravskej operácie, ktorú Červená armáda podnikla v dňoch 10. apríla až 3. mája 1945. Hlavný cieľ tejto operácie – Ostravsko bolo jednou z najpriemyselnejších oblastí strednej Európy. Tamojšie železiarne, oceliarne, huty a bane boli však tiež dielňou nemeckej protektorátnej obrany. Obsadeniu Ostravska preto Sovieti prikladali mimoriadny význam. Vedeli, že strata tohto územia prispeje k rýchlemu rozkladu nemeckých vojsk.

Bojové operácie Červenej armády na Kysuciach sa začali 6. apríla 1945 na oravsko-kysuckom pomedzí a skončili 2. mája 1945 obsadením Makova. Kysuce obsadzovali sovietske jednotky 18. armády 4. ukrajinského frontu pod vedením generálporučíka Antona Josifoviča Gastiloviča postupujúce v niekoľkých prúdoch.

Z Oravy do Bystrickej doliny útočili vojská 159. pevnostnej brigády, ktorým velil plukovník Ivan Nikolajevič Vinogradov. Od severovýchodu v smere Zywiec – Milówka – Skalité postupovali vojská 24. streleckej divízie na čele s generálmajorom Fjodorom Alexandrovičom Prochorovom. Na dolné Kysuce v smere od Zázrivej a Terchovej zas postupovali vojaci 17. gardového streleckého zboru vedení generálporučíkom Nikiforom Vaslievičom Medvedevom. Leteckú podporu týchto vojsk zabezpečovala 8. letecká armáda generálporučíka V. N. Ždanova.

Hlavnú ofenzívu viedli sovietske jednotky 159. pevnostnej brigády. Tieto, útočiace proti toku Bielej Oravy, prekročili hranice Kysúc 6. apríla 1945. Na Sovietov však na Kysuciach nečakalo otvorené územie, ktorého by sa Nemci plánovali vzdať bez boja. Pod zdrvujúcim tlakom Červenej armády pristúpilo nemecké velenie k vybudovaniu improvizovaného obranného pásma, ktoré malo spomaliť sovietsku ofenzívu. Západné Kysuce boli súčasťou rozsiahleho obranného systému s obrannými líniami budovanými v smere Rajcza – Stará Bystrica – Terchová – Kraľovany, ako aj Veľká Rača – Kalinov – Krásno nad Kysucou – Oščadnica. Wehrmacht svoju pozornosť pri budovaní opevnení zameral najmä na strategické miesta. Na Kysuciach v tomto prípade išlo o ústupovú cestu vedúcu z Oravy cez Bystrickú dolinu, ktorá sa v Krásne nad Kysucou napájala na strategickú komunikáciu vedúcu do Čadce.

Ďalším dôležitým miestom bol cestný úsek Svrčinovec – Mosty u Jablunkova, ktorý predstavoval najkratšiu spojnicu so strategicky dôležitým Ostravskom. O opevňovaní týchto miest svedčí aj vyhláška Úradu práce v Čadci z 8. septembra 1944 o povinnej práci pri hĺbení zákopov, ktorá sa týkala všetkých mužov a žien od 16 do 60 rokov s výnimkou tých, ktorí pracovali v podniku dôležitom pre obranyschopnosť štátu. Nesplnenie povinnosti zákopových prác bolo postihované podľa vyhláseného stanného práva. Hlavné nemecké opevnenie, ktoré malo kontrolovať strednú časť Kysúc, sa tak tiahlo v úsekoch Čadca – Krásno nad Kysucou. Línia tiahnuca sa v smere Čadca – Svrčinovec – Čierne zas mala zabezpečovať obranu spomínanej cesty a protektorátnych hraníc.

Proti Červenej armáde na Kysuciach stáli nemecké jednotky, ktorých jadro tvorila 304. pešia divízia pod velením plukovníka Friedricha Krügera, ktorý jej velil od februára do 6. apríla 1945, a plukovníka Róberta Badera, ktorý bol jej veliteľom od 6. do 16. apríla 1945. 304. nemecká divízia bránila Kysuce proti Vinogradovovým jednotkám, pričom proti Medvedevovmu 17. streleckému gardovému zboru na dolných Kysuciach stála 16. pešia maďarská divízia.

Ako prvé, Sovieti hneď 6. apríla obsadili najvýchodnejšie kysucké obce. Boli to dnes už zaniknuté obce Harvelka a Riečnica a tiež Nová Bystrica aj s miestnou časťou Vychylovka ležiace na území vtedajšieho okresu Kysucké Nové Mesto. Boje o Novú Bystricu sa dostali tiež na stránky miestnej kroniky. O vojnových udalostiach sa v nej píše: „Doba od februára do konca marca uplynula v neistote a očakávaní, nevedeli sme určite, kde stoja boje, ako sa blížia, až konečne 5. apríla 1945 bolo cítiť nepokoj. ... Nemci zostali v zákopoch nad Starou Bystricou, od Oravy pokračujúca Červená armáda zastavila v našej obci. Pre nás bolo šťastím, že nebolo možné, aby Nemci ešte previedli plánované zákopy na Starom diele, lebo Červená armáda by bola v bojoch rozbila Novú Bystricu úplne. Takto aspoň nebolo priamych zásahov – padlo niekoľko delových gulí, ale nenarobili väčších škôd. Vojsko ČA prechádzalo cez hory, Orel, Raču do Oščadnice, Nemci držali hradskú a Starú Bystricu v dostrele. Bojové pásmo u nás nastalo 6. apríla 1945 a trvalo do 1. mája 1945. Dedina bola obsadená do posledného miestečka vojskom ČA, delá rozostavené, streľba. Vyhorelo 11 domov, a to na dolnom konci u Kohúta 1, u Hančiných 1, u Rajnohov 4, u Machov 5 domov. Škody spôsobené vojnou na roliach, statku, krmive atď. boli odhadnuté i s pohoreniskami na 10. mil. korún.

V obci bolo pochovaných 75 vojakov a dôstojníkov ČA, ktorým bol postavený pomník. Ale ich telá boli neskoršie vykopané a odvezené do Žiliny. Pomník však ostal pri kostole a zostane ako pamiatka padlých pre budúce pokolenia. Na začiatku fronty bol odvedený políciou ČA bývalý starosta Novej Bystrice J. Škorvaga a po fronte od partizánov zabitý i žandár Krajčík. Čo sa im kládlo za vinu, za skutočnú vinu, do dnešného dňa nie je bezpečne zistené a snáď už ani nebude.“

Ďalší postup Červenej armády Bystrickou dolinou spomalila húževnatá nemecká obrana. Nemci sa zakopali v priestore medzi Starou a Novou Bystricou, kde čakali na sovietsky postup. Tieto nemecké postavenia za Starou Bystricou boli súčasťou spomínanej silnej obrannej línie, ktorá pretínala krížom celé Kysuce. Tiahla sa od poľskej osady Rajcza, ďalej smerom na juh, východne od Starej Bystrice a západne od Terchovej. Obranná línia spoločne s nepriaznivým terénom, ktorý bol ďaleko vhodnejší na obranu než útok, a nemenej nepriaznivým jarným počasím, výrazne spomalila sovietsky postup.

Boje o Starú Bystricu sa počas celého prechodu frontu regiónom napokon ukázali ako najtvrdšie. Prebiehali iba niekoľko kilometrov od nemeckého veliteľského štábu, ktorý bol už začiatkom apríla 1945 usídlený v Starej Bystrici. V dedine tiež Nemci rozmiestnili kanónovú batériu. Jeden kanón sa nachádzal v Güttlerovej, druhý v Šnáblovej záhrade a niekoľko ďalších v osade Salajňa. Nemeckí delostrelci bývali v obytnom dome Alojza Prievozníka, velitelia a štáb sa ubytovali na farskom úrade, odkiaľ vykázali farára Jána Gahéra a kaplána Elemíra Filu. Hneď v prvý večer Nemci zistili, že niekto úmyselne poškodil telefónne vedenie a keď sa táto sabotáž viackrát zopakovala, vydal náčelník štábu rozkaz popraviť dvadsať mužov pre výstrahu. Vo farskej záhrade bol vykopaný masový hrob a na druhý deň bola privolaná popravná čata, ktorá však bola pre vážnu situáciu na frontovej línii okamžite odvelená do boja ešte predtým, ako stihla vykonať exekúciu. Sovieti sa najprv usilovali prelomiť nemeckú obranu na ľavom krídle v lokalite Vyšné Blato. Neúspešne. Nemecké pozície nielenže neprelomili, navyše museli čeliť zúrivým nemeckým útokom, ktoré ich občas zahnali až do defenzívy. Možnosti nemeckej obrany však boli limitované.

Čoskoro sa tak dunenie ťažkých striel celkom priblížilo k Starej Bystrici. Nemci nasadili do boja jednu pešiu divíziu na úseku Rača – Stará Bystrica – Lutiše, a druhú maďarskú divíziu v priestore Belá – Lutiše. Prvé granáty rozpútaného boja padli do dvora Filipa Maťku a ďalšie zasiahli obchod Mórica Steinera, čo vyvolalo v dedine veľký zmätok. Ľudia so strachom pobehovali, vynášali veci a úpenlivo rozmýšľali, kde sa ukryť. Obyvatelia sa z centra obce napokon rozhodli odísť smerom k Pytlovskému potoku do doliny Senkov. Ľudia z osady Lány našli útočište v doline Skríželné, od Slezákov sa zase ukryli pod horu Kamenná a občania Salajne sa roztrúsili po horách. Dňa 8. apríla sa spustil na Starú Bystricu celý dážď granátov, ktorý zapálil najprv dom Viktora Tabaka a od neho sa rastúci požiar rozšíril po celej dedine. Keďže všetky domy boli drevené, čoskoro sa ocitli v plameňoch a nad obcou sa začal dvíhať ťažký čierny dym, cez ktorý chvíľkami prebleskovali červené plamene ohňa.

Boje o vypálenú Starú Bystricu trvali ešte takmer tri týždne. Mimoriadne tvrdé boje sa odohrávali na línii: usadlosť U Rajnohov – Stará Bystrica – Skríželné. Aj napriek značným stratám Sovieti postupovali. Ich postup na ľavom krídle vytvoril nebezpečnú situáciu pre jednotky Wehrmachtu. Skôr ako Nemci stihli opustiť líniu U Rajnohov – Skríželné, začali Sovieti s ofenzívou. Útok na Starú Bystricu začala mohutná sovietska kanonáda. Delostreleckou paľbou zničili batérie v centre Starej Bystrice, prelomili nemeckú obranu v časti Vyšné Lány a o desiatej hodine sa prebojovali do samotnej obce. Zároveň obsadili aj kótu Vyšné Blato, čo im umožnilo rozvinúť útok južným a severným smerom. Pechote 159. brigády gen. Vinogradova sa podarilo zmocniť výšiny Senkov a zlikvidovať guľometné hniezda na Greškovom vrchu. V tom čase sa do boja zapojili aj jednotky 17. gardového streleckého pluku gen. Medvedeva. Streľba kanónov nad obcou utíchla 26. apríla 1945. Zakrátko sa na okraji miestnej časti Senkov objavil prvý sovietsky vojak a po ňom i ďalší. Boje o Starú Bystricu sa skončili. Bilancia však bola ťažká. O život v bojoch prišli tri desiatky civilov, v radoch červenoarmejcov padlo viac ako osemsto vojakov a dôstojníkov. V obci zhorelo 135 obytných domov, kostol bol zasiahnutý 17 strelami z kanóna, veža bola narušená a všetky okná rozbité. Nemecké straty nie sú presne vyčíslené.

Najdôležitejšia bitka o Kysuce síce bola vyhratá, nie však vojna, tá pokračovala ďalej. Po prelomení tejto obrannej línie sa už postup Sovietov nepodarilo Nemcom zastaviť. Tí po dobytí Starej Bystrice postupovali ďalej smerom na Krásno nad Kysucou. Na južnom krídle v ten istý deň dobyli Horný Vadičov. Na druhý deň 27. apríla 1945 už mali pod kontrolou Radôstku, Stredný a Dolný Vadičov.

Ako ďalšiu sovietske vojská  30. apríla obsadili obec Klubinu. Dramatické udalosti prechodu frontu neobišli ani susednú obec Zborov nad Bystricou, ktorá sa stala cieľom ďalšieho náporu jednotiek postupujúcej Červenej armády. Miestny kronikár o týchto udalostiach napísal: „4. apríla dorazili do Zborova nemecké jednotky ustupujúce od Námestova a vojaci boli ubytovaní takmer v každom dome... Dňa 10. apríla vpálili Nemci do obce tri delové rany. Stará Bystrica horela. O dva dni obsadili Sovieti Raču. Ustupujúce nemecké vojsko bralo so sebou kravy, kone, zrno, nábytok... Jeden nemecký stotník dokonca utiekol s dvojtýždňovým platom ľudí pracujúcich pri zákopoch. Do obce začali častejšie dopadať granáty a míny. Jeden granát zabil kravu...“ Pri jarných poľnohospodárskych prácach boli zranení dvaja mladíci, zabitý J. Stasinka a ťažkému zraneniu podľahol F. Štrbák. Nemci nútili obyvateľov ďalej kopať zákopy priamo v obci, ako aj v okolitých horách. Dvadsaťdva mužov odviezli nákladným autom smerom na Jablunkov, podarilo sa im však z nútených prác ujsť a šťastne sa vrátiť domov. 20. apríla stihli Nemci v krčme U Koňušíka osláviť Hitlerove päťdesiate šieste narodeniny a „na blízkom hrebeni Jaseni pred očami ruských vojakov vyvesili zástavu s hákovým krížom. Nie však nadlho, lebo o hrebene býval tuhý boj. 22. apríla mali Nemci v krčme kinové predstavenie. Títo okupanti vlastne žili veľmi blahobytne. Stravu mali prepychovú a celý deň len jedli a varili. Zato kone už vôbec nemali čo žrať. Hrýzli drevo, žrali hobliny“. Frontová línia sa v tom čase tiahla od Novej Bystrice po hrebeňoch ku Zborovu nad Bystricou, k Blažejovcu a Oščadnici. Na niektorých miestach bola od obce vzdialená sotva dva kilometre. „23. apríla bola oslobodená polovica Lutíš. 26. apríla sa streľba ozývala celkom blízko obce. V noci 29. apríla ustupovalo cez obec nemecké vojsko. Na druhý deň privítal Zborov nad Bystricou sovietsku hliadku. Posledné nemecké výstrely zranili dve ženy.“ Dňa 3. mája červenoarmejci zo Zborova odišli, ostala len poľná nemocnica s ťažko ranenými. Vojna sa tým v Zborove skončila, ale nakoniec si vybrala ešte jednu krutú daň, keď koncom mája zabila na poli štyroch pastierov nastražená mína. Dobytie Zborova otvorilo Sovietom cestu do údolia Kysuce.

V rovnaký deň zaútočili i na Krásno nad Kysucou. V obci a jej okolí však na Červenú armádu čakali husté nemecké obranné pozície. V úseku Krásno nad Kysucou – Zborov nad Bystricou dokonca Nemci vybudovali najsilnejšiu obranu na Kysuciach. V tomto priestore mali rozostavené silné protitankové zátarasy pretínajúce železobetónovými prekážkami úzke údolie riečky Bystrica. Ženijné prekážky mali Nemci dokonca umiestnené aj v koryte tejto riečky a naprieč celým Krásnom sa tiahol hlboký protitankový zákop, pričom obec chránil tiež systém poľných železobetónových pevnôstok spojených streleckými zákopmi. Obrannú sústavu tvorili štyri obranné pásma, využívajúce svahy a iné terénne prekážky. V rámci obranných prác ustupujúce nemecké jednotky ešte 29. apríla 1945 stihli zničiť jednu koľaj železnice, vyhodili do vzduchu všetky mosty, zničili stĺpy elektrického vedenia a transformačné stanice.

Nemecká obrana Krásna však ani zďaleka nebola taká účinná, ako by sa dalo predpokladať. Keď 30. apríla Sovieti razantne zaútočili na Krásno, zistili, že Nemci na obranných líniách zanechali iba slabé sily. Hlavné nemecké sily totiž začali rýchly ústup do Protektorátu. Sovieti totiž v tom čase už mali pod kontrolou Ostravu a nemeckým jednotkám na Kysuciach hrozilo obkľúčenie. Masívna obranná línia v priestore Krásna nad Kysucou tak neplnila svoj účel. Sovieti ju bez väčších problémov prelomili a Nemcov zatlačili na opevnené pozície v horách, predovšetkým na Kykuli a Holom Dieli týčiacimi sa nad Krásnom, odkiaľ Nemci ešte podnikali delostrelecké a mínometné útoky.

Riaditeľ Štátnej ľudovej školy v Krásne nad Kysucou-U Šustkov pred ruskou paľbou utiekol z domu a cez nemecké hliadky sa mu podarilo dostať až k budove miestnej školy. Spoločne s obyvateľmi osady U Gavlasov tak sledoval, ako pri budove školy dopadlo šesť striel z mínometu, ktoré však nikoho nezranili. Večer tadiaľto ustupovali nemeckí vojaci k hrebeňu, pričom mínometmi ostreľovali úsek od Gavlasov do Šustkov. 1. mája sa už v obci pohybovali ruské hliadky smerujúce do Šustkov a na Kýčeru a v ten deň bolo obsadené aj celé Krásno. Spoločne s Krásnom nad Kysucou boli 30. apríla 1945 obsadené tiež obce Dunajov, Klubina, Lodno, Kysucký Lieskovec a ďalšie.

Z Bystrickej doliny Sovieti ďalej postupovali proti prúdu rieky Kysuce smerom na Čadcu. Slabé nemecké jednotky sa ich postup snažili spomaliť systematickým ničením infraštruktúry. Zničili železné cestné mosty cez Kysucu pri Horelici a v Čadci na námestí, taktiež železničné mosty pri bitúnku, na Podzávoze, ako aj všetky mosty na makovskej železnici, ktoré tesne pred príchodom frontu nemeckí ženisti podmínovali a následne vyhodili do vzduchu. Ani tieto opatrenia však výraznejšie nespomalili sovietsky postup. Čadcu, spoločne s ňou Oščadnicu a viaceré ďalšie kysucké obce obsadila Červená armáda 1. mája.

Prechod frontu Skalitskou dolinou

Tri najsevernejšie kysucké obce – Skalité, Čierne a Svrčinovec dobyli jednotky 24. streleckej divízie útočiace od severovýchodu. Dňa 30. apríla Sovieti ako prvú obec vtedajšieho čadčianskeho okresu obsadili Skalité. Vojnové udalosti si však aj tu vyžiadal svoje obete. Počas prechodu frontu padlo v Skalitom 16 nemeckých a traja sovietski vojaci. Vojna tiež zobrala život šiestim miestnym obyvateľom. Zo Skalitého červenoarmejci ďalej postupovali smerom na juhozápad. Hneď na druhý deň obsadili susednú obec Čierne, odkiaľ tamojšia nemecká posádka ustúpila smerom na Svrčinovec. Ten predstavoval ďalší cieľ sovietskych vojakov.

Svrčinovec však bol bránou do Protektorátu a mal vybudovanú systematickú obranu, ktorú tvorili opevnené guľometné hniezda, betónové protitankové prekážky a veľký protitankový zákop tiahnuci sa od Prívarov na Nižnom konci až k lokalite Za Vrchy, ktorý kopali stovky obyvateľov nasadených zo Svrčinovca, Čierneho a ďalších obcí. Obyvatelia Svrčinovca očakávali príchod Červenej armády s veľkými obavami. Dobové pramene nás v tejto súvislosti informujú: „Ľudia si zakopávali cennejšie veci a s hrôzou očakávali deň, keď to príde. Doposiaľ o tom len počuli alebo čítali v novinách a teraz celé to peklo budeme prežívať na vlastnej koži... Nemci ustupovali... Brali, čo sa dalo. Rekvirovali dobytok a iné...sťahovali aj ťažké zbrane.“

Dňa 1. mája o 5.30 hod. sa podľa obecnej kroniky na Vyšnom konci Svrčinovca objavili prví sovietski vojaci. Následne došlo k intenzívnej prestrelke: „V priebehu niekoľkých hodín sa Sovietom podarilo zlikvidovať nemeckú obranu na Berkovom vrchu, v lesíku nad Mullerom i dva tanky. Jeden stál pred domom komunistického kováča Augustína Kullu, ktorého Nemci predtým odvliekli do Osvienčimu, a druhý pri železničnej zastávke. Zaisťovali ochranu cesty a železnice. V boji padli štyria ruskí vojaci a dvaja Nemci. Žiaľ, delostrelecký granát vyhasil život Terézie Cyprichovej a jednoročného syna Františky Michalíkovej zo Zatkov. Dôsledky vojny poznačili životy Františka Krišicu, ktorý prišiel o nohu, Adama Jurištu, ktorému pri prechode frontu prestrelili ruku, Jozefa Cypricha zasiahla črepina granátu do hlavy i Urbana Deja poraneného na ruke a na chrbte. Materiálne škody sa postupne napravili, no tie na tele a duši sa hojili len ťažko...

Obsadením Svrčinovca sa boje o Skalitskú dolinu skončili. Vojaci 24. streleckej divízie prešli do Čadce, kde sa spojili s jednotkami Vinogradovovej brigády. Sovietske jednotky sa následne preskupili a začali spoločný postup v smere Čadca – Raková.

Údolie hornej Kysuce predstavovalo poslednú nezaistenú oblasť. Obsadzovanie tohto územia však prebiehalo viac-menej hladko. Ako prvú Sovieti obsadili  2. mája obec Raková. V tejto obci boli od konca zimy 1945 nemeckí vojaci ubytovaní na farskom úrade a v škole, v ktorej sa vyučovanie úplne zastavilo už 1. februára 1945. V dedine sa často striedali rôzne jednotky, pričom najdlhšie ostala pekárenská rota dodávajúca chlieb na frontovú líniu. Poľné pekárne stáli pred Domom kultúry. Cez obec často prechádzali dlhé kolóny mužov, ktorých Nemci z evakuovaných oblastí nasadzovali na nútené práce. Obcou prešla nemecká komisia a nariadila odovzdanie dobytka a ošípaných, pričom nechávali iba jednu dojnicu na rodinu. Niektorí gazdovia potajomky odviedli hospodárske zvieratá do úkrytov na lazoch alebo v lese. Obchodníci vypredávali tovar, prídely potravín boli vydané na niekoľko mesiacov dopredu, platy štátnych a verejných zamestnancov vyplatené štvrťroka popredu. Tesne pred príchodom frontu ženisti Wehrmachtu podmínovali všetky železničné mosty na trati Čadca – Makov a niekoľko dní pred ústupom ich vyhodili do vzduchu. Cestné mosty ostali neporušené, bolo však prerušené elektrické vedenie a telefónne linky. 1. mája v neskorých večerných hodinách prišli do Rakovej ustupujúce nemecké jednotky zo Zákopčia. Onedlho prešlo niekoľko nemeckých tankov ustupujúcich od Čadce smerom na Turzovku. Spoločne s Červenou armádou do obce vstúpili aj príslušníci 1. Československého armádneho zboru. Ďalší sovietsky postup na Turzovku mal takmer charakter spanilej jazdy, nestretol sa so žiadnym vážnejším odporom. Sovietske vojská tak pomerne rýchlo, ešte v priebehu toho istého dňa, jednu po druhej, obsadzovali obce na hornom povodí Kysuce: Staškov, Podvysokú a Olešnú.

Trochu zložitejšia situácia bola v Turzovke, kde mali Nemci vybudované obranné postavenia. Dobytie Turzovky uskutočnili dve sovietske jednotky postupujúce v dvoch smeroch. Z východu na Nemcov tlačili Sovieti od Rakovej, z juhu zas postupovali sovietske jednotky 17. gardového streleckého zboru, ktoré predtým obsadili obce dolných Kysúc.

Obsadenie dolných Kysúc a záver vojny

Na dolné Kysuce sovietske vojská prenikli od juhovýchodu, z Terchovskej doliny. Sovieti systematicky postupovali do údolia Vadičovského potoka, kde od 25. apríla 1945 prebiehali tvrdé boje. Medvedevov gardový zbor vo Vadičovskej doline, podobne ako Vinogradovove jednotky v Bystrickej doline, zadržiavala silná obrana a fanatický odpor brániacich sa Nemcov. Sovieti však aj napriek odporu systematicky postupovali. Dňa 30. apríla 1945 v ranných hodinách prenikli do Kysuckého Nového Mesta predsunuté jednotky 17. gardového zboru postupujúce z Vadičovskej doliny. Samotné mesto neutrpelo vážne škody, Nemci však pri ústupe vyhodili do vzduchu oblúkový most cez Kysucu vedúci k Radoli. Zničenú časť mosta však sovietski ženisti, ktorí donútili k pomoci aj skupinu mužov spomedzi miestnych obyvateľov, rýchlo nahradili provizórnou drevenou konštrukciou, na ktorej nemecký ostreľovač usmrtil jedného z ruských vojakov. Z obyvateľov padol v strážnom domci severne od mesta Vojtech Leuter, pričom počas krátkej prestrelky v meste zahynuli aj štyria červenoarmejci a 24 vojakov Wehrmachtu.

Červenoarmejci ďalej postupovali smerom na severozápad. Dňa 1. mája pri postupe z Kysuckého Nového Mesta obsadili najprv Neslušu. Podľa svedectva miestneho kronikára „Nemci do poslednej chvíle dokončovali výkop streleckých zákopov, guľometných hniezd a kanónových postavení, na čom museli pracovať aj naši občania pod dozorom nemeckých vojakov. Maďarskí vojaci upravovali ústupové cesty cez Vrchy. V ich konaní, správaní i pohľade bolo vidieť strach. Nemali chuť do boja a nepostavili sa ani na obranu, keď ich odzbrojila hŕstka partizánov na lesnej ceste cez Boďovku, kde im odňala plný voz zbraní. Streľba postupne zosilňovala a dňa 30. apríla 1945 front už postupoval cez Kysucké Nové Mesto smerom na našu obec. Nemecká obrana pozostávala iba z pár desiatok vojakov, ktorí nemali žiadne ťažšie zbrane, iba samopaly, pušky, pár mínometov a pancierové päste...“

 V tom čase zadržali nemeckí vojaci mladíka Štefana Lisku, ktorý nemal pri sebe preukaz totožnosti, ale zato vo vrecku ručný granát. Odvliekli ho do blízkeho lesa, kde ho neskôr našli Neslušania zahrabaného v plytkom hrobe s priestrelom brucha a hlavy. Tento incident Nemci využili na represívne opatrenia, „rozbehli sa po domoch a kde našli mužov, odvliekli ich do stodoly u Filipa Chovaňáka, kde ich zavreli ako rukojemníkov. Keď iní videli, čo sa robí, začali utekať z obce a Nemci po nich pálili z pušiek a samopalov.“ Nato začali paľbu ruské delá a mínomety, navádzané zo stanovišťa na vrchu Vreteň týčiacom sa na protiľahlej strane údolia Kysuce. Medzi nemeckými strážami vypukol poplach, počas ktorého sa snažili pred paľbou ukryť. Zmätok využili muži uväznení v stodole, ktorí vylomili dvere a rozpŕchli sa po okolí. Dobové svedectvo opisuje príchod Sovietov, ktorí   útočili samohybnými delami, pravdepodobne SU-85,  v značnom počte nasadenými práve počas ostravskej operácie Červenej armády. „A ku večeru uvedeného dňa, 30. apríla 1945, sa ozval od Žrebíkov hukot. To išli sovietske samohybné delá. Za nimi sa valila pechota. Nemeckí vojaci vypálili niekoľko rán a s chvatom ustúpili, keď začali vybuchovať sovietskymi samohybnými delami vystrelené granáty. Niekoľkí nemeckí vojaci boli aj zajatí. Niektorí sa pravdepodobne dali sami zajať... A zatiaľ čo vo večerných hodinách väčšina doliny bola už oslobodená, na vyšnom konci a na osadách sa ešte držali Nemci. Nie nadlho. Nemali už dosť síl, aby sa mohli brániť. Postupujúca sovietska armáda ich hneď na druhý deň, t.j.1. mája hnala ďalej a obsadzovanie obce bolo dokončené.“

V rovnaký deň Sovieti obsadili tiež susedné obce Rudinskú, Rudinu, Snežnicu, Ochodnicu a ďalšie. Ďalší postup červenoarmejcov potom smeroval práve na Turzovku. Boje o najväčšiu kysuckú obec prebiehali v dňoch 1. – 2. mája. Prvé sovietske jednotky prišli od juhovýchodu. Postupovali od Nesluše, cez Dlhú nad Kysucou až do miestnej časti Vyšný Koniec, ktorú dobyli ešte 1. mája. Nemecké vojská opustili Turzovku hneď na druhý deň okolo 4. hodiny ráno. Sovieti tak mali otvorenú cestu. Dňa 2. mája Turzovku obsadilo 10 sovietskych tankov postupujúcich z východu od Kýčery spoločne s jednotkami prichádzajúcimi z juhovýchodu.

Väčších škôd a stratám na životoch sa vyvarovali aj obyvatelia obce Zákopčie, hoci tu v očakávaní obranných bojov bola vybudovaná zákopová sieť spevnená betónovými bunkrami. Nemci tiež vystavali spojovaciu cestu zo Zákopčia cez Petránky do Nesluše, ktorú však pri svojom ústupe vôbec nepoužili. Zákopčie opustili bez boja 2. mája 1945 o druhej hodine v noci: „Len U Cabúka po krátke prestrelke padli dvaja nemeckí vojaci a sú tam aj pochovaní. Po novovybudovanej ceste z Nesluše vzápätí prišli sovietski vojaci. V Zákopčí sa dlho nezdržiavali, pokračovali v prenasledovaní ustupujúcich nemeckých vojsk.“ V Turzovke sa sovietske vojská rozdelili. Jednotky Vinogradovovej armády otvorili postup smerom na severozápad k moravskej hranici, zatiaľ čo vojská 17. gardového zboru postupovali ďalej proti prúdu rieky Kysuce. Najprv zaujali Vysokú nad Kysucou a ako poslednú obec na Kysuciach vojaci 17. gardového zboru obsadili Makov. Na druhý deň Sovieti ešte obsadzovali väčšie odľahlejšie osady Korňa a Klokočov patriace k Turzovke. Týmto sa oficiálne skončili boje druhej svetovej vojny v tomto regióne.

Článok bol zverejnený so súhlasom autora Mgr.Martina Turóciho z Kysuckého múzea v Čadci.