Kto sú bezdomovci? Prečo sú tu? O čom je ich život? Aké majú miesto v spoločnosti? Ako sa im dá pomôcť? Veľa otázok ale málo odpovedi. Ten kto má prácu je „šťastný“ a Pieseň práce je jeho najkrajším chorálom života. Kto je za to zodpovedný? Je to štát alebo trhová ekonomika, ktorá prehlbuje rozdiely medzi bohatstvom a chudobou?
Bezdomovec je osoba bez domova. Táto kategória ľudí trpí sociálnou izolovanosťou a psychickým strádaním. Spoločnosť môže fungovať vtedy, ak obecné zásady bude každý rešpektovať. Každé vybočenie plodí straty, zaťažuje rozpočet samosprávy. Proklamujeme riešenia a štát nevie vyriešiť problém záchytiek.
Príčiny bezdomovectva sú v chudobe vo vnútri bohatstva. Pre nich je to vytváranie nekonkurenčnosti na trhu práce, absencia finančnej dostupnosti bývania ale aj dôvody subjektívne, ako môže byť domáce násilie, alkoholizmus, toxikománia, ktoré im bránia sa vrátiť do riadneho života.
Čadca nie je výnimkou. Stačí sa prejsť stredom mesta, ktoré je zahltené bezdomovcami hlavne tam kde sú lavičky. Nemajú peniaze, pýtajú lebo nemajú na obživu. Máme stanicu, ktorá je prvým kontaktom so Slovenskom. Ruku na srdce, nezabolí, že stanica je nehostinná, pre návštevníkov odpudzujúca a potom cestovný ruch nám uteká cez palce.
Na stanici sa vymenili „pohodlné“ lavice za obyčajné z dôvodu, že bezdomovci tam prespávali. V konečnom dôsledku na to doplatili cestujúci.
Bezdomovci sú najtragickejším sociálnym problémom u nás po roku 1989. Trh prispel a prispieva zmnožovaniu počtu bezdomovcov (okrem tých ktorí nechcú pracovať). Trh je zahladený do zisku. Nech niekto vysvetlí 50 ročnému, ktorý pracoval celý život, bol bezproblémový, že zo dňa na deň sa stane nezamestnaným, na krku má exekúciu a sociálnu neistotu a k tomu ešte študujúce deti.
Problémy sa zmnožujú, majoritná časť verejnosti hromží a život plynie ďalej. Občan vie, že to majú komplikované, ale on nemôže a nemá ani čas riešiť ich problémy, na to by tu mal byť štát.
Bezdomovectvo bez domova sa stáva väzným problémom. Vyvoláva nespočet problémov v spoločnosti a podhubia plynie z neistoty mať zamestnanie. Najviac sú postihnutí mladí ľudia. Ešte dobré, že v Čadci nie sú komerčné ubytovne, ktoré sú predmetom odporného obchodu s chudobou.
Musíme mať na pamäti, že dostať sa na ulicu nie je zložité, ale dostať sa z ulice späť je veľmi ťažké. Treba pripomenúť, že neexistuje žiadna zákonná možnosť prikázať niekomu, kde má žiť.