Nie jeden senior si povie, aspoň v októbri sa na nás nezabúda. Pritom mesto po celý rok, nie iba v októbri sa snaží organizovať kultúrno - spoločenské akcie, ktoré aspoň na chvíľu väčšine umožnia pozabudnúť na ich neľahký život.
V čase keď mladí sa cítia vo svete slobodní, neuvedomujú si, že aj oni budú raz starí. Problémom nie je ani tak 1,3 mio dôchodcov, problémom nie je ani nepomer medzi pracujúcimi a dôchodcami čo sú iba dôsledky. Problémom je, že v centre pozornosti nie je rodina a vytváranie podmienok pre plnohodnotný život rodiny, potiaľ bude sa rodiť menej deti a spor mladí vers. starí bude na každodennom poriadku.
Je smutné, že zo škôl sa vytratila výuka etiky, empatia a úcta ku starším ľuďom, lebo medzigeneračná solidarita bola vždy v spoločnosti na prvom mieste. Dnešné egoistické zmýšľanie mladých ľudí je zdrojom rôznych nedorozumení nedobrého stavu v spoločnosti.
Mladí svojim vzdorom proti seniorom si až v starobe pripomenú overenú múdrosť, že prvý groš treba vracať svojmu otcovi za to, že bol ním vychovaný. Druhý groš požičiava svojmu synovi, aby mi ho na staré kolena vrátil a z tretieho sám žijem. Národ, ktorý sa nestará o starých rodičov a nezaobchádza s nimi dobre, je národom, ktorý nemá budúcnosť, pretože stráca pamäť a odtína sa od vlastných koreňov.
Preto nech si mladí v sebe nesú apel vážiť si svojich rodičov počas ich života, aby nemali výčitky, že im nepovedali, oco, mama mám ťa rád.
Väčšina súčasných seniorov pracovala pred rokom 1989 a ale dnes poberajú „trhové“ dôchodky, čo plodí ich dnešnú biedu. Koľko bolo sľubov, ako sa budeme mať v EÚ skvele. Stačilo zaviesť prvotný kapitalizmus, za pár rokov sa umožnilo nekompetentným jednaním rozkradnúť všetko, čo bolo za štyridsať rokov totality vyrobené. V roku 1989 sme boli bez dlhov. Ukázalo sa, že k moci sa nedostali schopní, ale všetkého schopní!
Seniori si nesú problémy, ktoré pre mladú generáciu sú neviditeľné a tým ani pre ňu neexistujú. Jednou z najhlbších foriem chudoby, ktorú môže človek zakúsiť je samota, kde rodina si neplní svoju nezastupiteľnú úlohu. Samota je horšia, ako keď chýbajú peniaze. Je dobre vidieť, že aj iné druhy chudoby vrátane materiálnej sa rodia z izolácie, z toho že senior nedostáva lásku. Nezabúdajme, že ľudské stvorenie má duchovnú prirodzenosť, realizuje sa v medzi osobných vzťahoch. Hodnota človeka rastie, keď nadväzuje vzťahy s druhým.
So zhoršujúcim sa zdravím sa však mení aj ich životný pocit a vytráca sa radosť zo života. Bohatší dôchodca môže mať pomôcky a upravený byt, ak má uľahčený život, tak sa cíti dôstojne. Ten, ktorý na to nemá, sa cíti bezmocný, odkázaný na pomoc iného, ako dieťa.
Novodobým „mučidlom“ zbavujúci seniorov dôstojnosti je súčasný trend reklamy, ktorá účelovo je smerované voči slušným a dôverčivým ľuďom, zvlášť tým, ktorí žijú na hranici životného minima. V súčasnosti vyše 35 tisíc seniorov dostáva v dôsledku exekúcií mesačne iba 144 €. Všetko je nastavené podľa západných parametrov, ale životné minimum, ale aj dôchodky a platy sú naše „východné“. Štát by sa nemal zbaviť zodpovednosti, chrániť ich aj keď dôvodom ich problémov je ich je nezodpovednosť, ale aj ich úprimná naivita s dobrým úmyslom nenaletieť.
Ešte dobre, že sú tu obce, ktoré prijímajú rozhodnutia pre ľudí. Ak obec niečo dotuje, nemusí sa správať trhovo, nemusí byť zisková ale prináša pre svojich obyvateľov obecný osoh.