( 55. rokov od menovej reformy v Československu )

 V dejinách štátu býva zriedkavosťou, aby sa v priebehu ôsmich rokov uskutočnili dve menové reformy. V povojnovom Československu sa tak stalo roku 1945 a potom roku 1953. Tá prvá bola pochopiteľná, pretože išlo o obnovu československej (čs.) meny. Prečo však po niekoľkých rokoch znovu došlo k menovej reforme a občan opäť začínal od nuly, hoci obnova vojnou zničeného hospodárstva bola vcelku úspešná a vysoké tempo priemyselnej výroby v rokoch 1950 - 1953 sa s predchádzajúcimi ani nasledujúcimi rokmi nedalo porovnať?


Začiatkom júna tohto roka uplynie jedno výročie, ktoré pravdepodobne bude opomenuté. Súčasné dejiny Československa poznajú mnoho totalitných zločinov. Do učebníc a kníh dejepisu sa už dostali informácie o charaktere komunistického bezvládia, pre mnohé však stále nie je miesto – na prelome mája a júna uplynie 55. rokov od menovej reformy v Československu.

Osem rokov od konca druhej svetovej a 5 rokov po „víťaznom februári“ sa potykalo hospodárstvo Československa s vážnymi problémami. Orientácia na ťažký zbrojársky priemysel spôsobila, že relatívne bohaté obyvateľstvo si nemalo možnosť za svoje mzdy kupovať spotrebný tovar. Súčasne so spotrebným nedostatkom vznikala zadlženosť podnikov. Problém bol na svete.

Príčin menovej reformy z roku 1953 bolo viac a neboli iba ekonomické. Znárodňovanie výroby a obchodu a kolektivizácia poľnohospodárstva bola politika, ktorá účinne likvidovala jasne zadefinovaných „triednych nepriateľov“. Totalitný režim sa však neuspokojí s „dielčimi“ skutkami. Totalitnému režimu ide o dôsledné postihnutie celej spoločnosti, preto siahnutie na menu mu bolo vlastné – naozaj zasahovala celú spoločnosť bez rozdielu. Menová reforma bola tiež aktom tzv. boľševizácie ekonomiky a svoj podstatou bola „exportným kúskom“ sovietskych súdruhov.

Podstata menovej reformy bola pomerne jednoduchá a skladala sa z niekoľkých krokov. Ako uvádza Vojtech Hollan na svojom blogu:

„Menová reforma v päťdesiatom treťom bol krok, ktorým červená vláda ľudovodemokratického Československa vytiahla občanom z vrecák niekoľko miliárd korún. Pri najlepšom kurze dostali ľudia za 5 starých korún jednu novú, pri väčších sumách uložených v bankách alebo vo forme cenných papierov bol pomer 30 starých k 1 novej, hotovostná výmena nad 300 Sk na osobu sa vykonávala v pomere 50
starých korún za jednu novú...". „Vláda zároveň zrušila všetky formy dôchodkového zabezpečenia, ktoré pretrvali ešte z predmníchovskej republiky (najčastejšie rôzne druhy sporivého poistenia) a zastavila vyplácanie existujúcich rent.“

Vyplácanie úspor v bankách nebolo jednoduché už pred reformou. Na internete sa k týmto udalostiam vedú zaujímavé diskusie, či skôr uvádzajú spomienky. Na diskusii k vyššie uvedenému článku môžeme nájsť aj takéto príspevky:

... Ináč ešte aj pred "reformou" boli všetky vklady v bankách ako "viazané vklady" a keď si chcel človek vybrať nejaké peniaze, musel dať písomnú žiadosť a predstúpiť pred komisiu (v ktorej zasadala aj robotnícka trieda, samozrejme) a musel zdôvodňovať, načo tie svoje vlastné peniaze potrebuje. Približne v deviatich prípadoch z desiatich ich nedostal. Viem to preto, lebo matke odmietli vyplatiť z uložených peňazí na otcov pohreb.“

O československej menovej reforme je možno nájsť viac informácií z českých zdrojov. Oficiálna slovenská historiografia takmer mlčí, Je zvláštne, že slovenskí historici ani ekonómovia o menovej reforme nehovoria a nepíšu. Podobne ďalšie informácie majú český pôvod:

„V prvních červnových dnech roku 1953 bylo vyměněno skoro 50 miliard korun za 1,5 miliardy, z toho jen 725 milionů v „nejvýhodnějším“ kurzu 5:1. Pečlivě vymyšlené přepočty měly zlikvidovat „zbytky kapitalistických živlů“, „vesnické boháče“, řemeslníky a obchodníky, ale přinesly spoustu osobních tragédií především obyčejným lidem. Občané byli okradeni o své celoživotní úspory, poslední živnostníci a drobní podnikatelé přišli o veškerý provozní kapitál a „dobrovolně“ převáděli své provozy pod státní nebo družstevní správu.“

Reakcie obyvateľstva boli zúfalé, dochádzalo k násilnostiam medzi obyvateľstvom, pretože ľudia sa snažili po ohlásení reformy v krátkom čase pár dní znehodnotenú hotovosť minúť, prípadne investovať do iného tovaru, napríklad do alkoholu. Za prvé otvorené protesty proti komunizmu v strednej a východnej Európe bývajú považované protesty robotníkov v Berlíne 1953 a maďarské povstanie z roku 1956. Avšak k výrazným protestom namiereným proti komunistickému zriadeniu došlo práve v dôsledku menovej reformy v Československu – doslova niekoľko dní pred povstaním v Berlíne.

Vlna protestov sa prehnala krajinou najmä 1. júna – bol pondelok a zamestnanci začali byť vyplácaní v novej mene. Konali sa stávky robotníkov, niekde stávkovali celé podniky, niekde iba časti. Protesty mali aj verejný charakter, kedy ľudia napádali priamo objekty štátnej moci. Najväčšie protesty sa udiali v meste Plzeň. Dôsledky boli katastrofálne. Komunisti v tajných súdoch odsúdili na mnoho ročné tresty účastníkov protestov a českí historici usudzujú, že medzi nimi boli z 90% robotníci. Odsúdení sa dostávali na slobodu až na prezidentskú amnestiu v roku 1960. Menová reforma najcitlivejšie zasiahla práve nízkopríjmové vrstvy obyvateľstva a tiež starobných dôchodcov. Mala viacero patologických následkov: pokles pracovnej morálky, alkoholizmus, pokles uzatvorených manželstiev, samovraždy atď.

1. júna 1953 sa skončila v Československu rozprávka o tom, že komunizmus má oslobodiť robotnícku triedu. Menovou reformou sa ukázalo, že predmetom krutých komunistických experimentov je celá spoločnosť, nikoho nevynímajúc. Od menovej reformy vládli komunisti v Československu definitívne nie demagógiou, ale iba strachom a represiami. Smutné výročie si osobitne pripomína v týchto dňoch mesto Plzeň a v jeho komunálnych periodikách bol uverejnený článok pamätníčky pani Ivany Krchovej s názvom Plzní otřásly před 55 lety protesty proti měnové reformě, ktorý končí týmito slovami:

„Maturovala jsem 5. června a bála jsem se, kam dostanu umístěnku. Bylo nádherné počasí, já byla mladá a všechny životní trable mě měly teprve potkat. Od plzeňských protestů proti měnové reformě uplyne letos už 55 let. Možná si na ně nikdo ani nevzpomene.Já ale nezapomněla a vydávám svědectví, že to byla komunistická vláda, která nám pěkně provětrala kapsy.“

Článok bol zverejnený na webovej stránke www.samosprava.org. Autorom je Miroslav Řádek.

 

Osobný dôvetok

V čase menovej reformy som bol predškolák tešiac  sa na školu. Býval som pri banke, a krutú dobu som prežíval akosi príjemnejšie.

Zo dňa na deň sa všetko zmenili. Ak včera sme behali po plotoch banky, tak na druhý deň plno vojska, banka bola strážená. My sme sa vedeli prispôsobiť na obraz svoj a s vojakmi plne ozbrojenými sme sa postupne spriatelili. Byť v blízkosti vojakov, mať možnosť vidieť a k tomu ešte držať samopal sme považovali za  výsadu. Za to sme im napríklad nosili pitnú vodu. Na druhý deň nás nachytal v zóne, kde nemal byť nikto vysoký dôstojník, súdiac podľa počtu frčiek. Pochopili sme, že je zle. Ale opak bol pravdou. On s nami ako kamoš s kamošom. Do konca dal nám, aby sme si ohmatali skutočný pištoľ (predtým vybral náboje), čo sme považovali za česť. Rozprával nám ako oni chránia ľudí pred kapitalistami, že oni sú dobrí a tí na západe zlý. A keď nám dal aj cukrík, tak my v 7 nebi.   

Z odstupom času som začal chápať zrúdnosť tohto aktu, zotročenia svojprávnosti občanov tejto krajiny. Preto poučením pre súčasnosť musí byť, že môžeme odpustiť, ale nikdy zabudnúť. Ako výstraha a memento, keď si niekto zaumieni vziať ľuďom slobodu a ľudskú dôstojnosť.