Anglické noviny The Guardian vniesli do problému miláčikov drsnú úvahu. Domáce zvieratá sa budú postupne dostávať na hranicu etiky. Poznanie vychádza z dejín, ktoré je neúprosné.

História „vrelého“ vzťahu k domácim zvieratám začala pred 150 rokov. Vtedy mestskí bohatí ľudia začali mať stále viac voľného času a západná Európa na to začína doplácať. Dnes stráca sa súdnosť a prirodzenosť prameniaca z nadbytku a hojnosti. Stále platí, že byť majiteľom „miláčika“ je predovšetkým o zodpovednosti k sebe a hlavne ku svojmu okoliu.

Európa ako civilizácia svojou invenčnosťou vysychá. V súčasnosti štatistika je neúprosná. V Anglii 12% miluje domáce zvieratá viac ako svojho partnera, 9% viac než svoje deti, 9 z 10 ich považuje za člena domácnosti. Precitlivenosť voči domácim miláčikom dáva negatívny signál, ktorý je začiatkom jej konca.

Prichádza sa k poznaniu, že zvieratá sú tvorovia s vedomím a emóciami, ktoré treba brať vážne. Vedecké poznanie  naznačuje, že zvieracie mozgy sú zložitejšie ako sme si mysleli. Rastie počet vegetariánov, vedie sa verejný atak za zrušenie cirkusov, ZOO, špecializovaných chovných staníc za účelom dopestovania vzácnych kožušín. Sú to náznaky, ktoré v konečnom dôsledku tomuto typu chovateľstva neveští sa nič dobrého.

Ak naša láska je na hranici absolútna, potom sa vynára otázka, či s našimi miláčikmi nezaobchádzame ako s vlastníctvom? Nie je to v rozpore, že zvieratá sú slobodné a vedomé bytosti, ktorým nie celkom rozumieme, ale diktujeme, čo budú robiť, kde budú žiť, čo budú jesť?

Preto na otázku „Je moja mačka, pes so mnou šťastná?“ Vedzme, že chovateľstvo nie je večné, je to móda, nie celkom stará, tak ako vznikla tak aj zanikne.