V roku 1989 sme nevedeli, že

•  kvalita životnej úrovne sa bude merať počtom obchodných domov
•  ak nepracuješ, nemáš, ak pracuješ, nemáš kedy žiť

Nevedeli sme aké dôsledky revolúcie dostaneme do vienka. Ak to čo sa šušká v národe, že to čo bolo vyrokované v prvých dňoch revolúcie poznačí náš ponovembrový vývoj, Potom je otázka, či sme si to priali? Nebojovali sme proti všemocnej strane a ona zadnými dvierkami vpochodovala do procesu vytvárania novej spoločnosti za účinnej podpory tých, proti ktorým bola revolúcia nasmerovaná? Nebolo to premyslené Kocúrkovo - všetko naopak?  

Revolucionári spred roku 1989 vedeli, že demokratická cesta na vládnutie vedie voľbami. Pochopili, že cesta hore vedie s komunistami -  A.Dubčekom, M.Čičom, V.Mečiarom, M.Čalfom a ďalšími z prvej desiatky kandidátky VPN. Bez nich by neboli vyhrali prvé „slobodné“ voľby v júni 1990. Národ sa pýta, boli sme nežní, alebo pravdu má F.Gál keď povedal, či oni, demokrati, mali vešať?

Jednota vydržala do prvých slobodných volieb. Potom už každý išiel svojou stranou, najlepšie s tou, ktorá zvíťazila.

Všetko sa malo začať u vysokého štátneho úradníka a predsedu základnej organizácie komunistickej strany na Úrade vlády, Slováka v Prahe M.Čalfu. On mal zaveliť, aby u nás včera znamenalo zajtra.  

Na tajnom rokovaní 15.12.1989 s V.Havlom sa malo dohodnúť, ako sa z politického väzňa stane prezident, pritom bude zvolený tými čo ho väznili. Ani pritom nepípnu, lebo on vie, ako ich pritlačiť: „S komunistickou stranou – nečitateľnou a nezrozumiteľnou nepočítam, tá ma nezaujíma. Tú stranu cítim ako odpísanú u nás … Vy, pán Havel, vy už nie ste disident, ale stali ste sa významnou persónou, ste teda číslo jeden v tejto dobe. My sa musíme správať ako štátnici, ktorí riešia situáciu Československej republiky.“

Keď oslovený namietol, že ho komunistický parlament v súčasnom zložení nikdy za prezidenta nezvolí, Čalfa ho upokojil: „Ale zvolí. Federálne zhromaždenie nedokáže obštruovať, je zvyknuté odhlasovať všetko, čo sa mu predloží.“
Ďalej to bolo ako v Havlových divadelných hrách. Na stretnutí v ateliéri J.Skalníka budúci prezident povedal svojim spolupracovníkom: „Som v absurdnej situácii, pretože som viedol kabinetné rokovanie medzi štyrmi očami s M.Čalfom. Paradox môjho postavenia spočíva v tom, že som odporca kabinetnej politiky a že to celé musíme totálne utajiť, nie pred ŠtB, ale pred našimi ľuďmi a verejnosťou, ktorá nás upodozrieva z kabinetnej politiky.“

Potom už išlo všetko podľa scenára, ktorý napísal v tej chvíli bývalý komunista M.Čalfa, neskôr zvolený na kandidátke VPN za poslanca FZ ČSSR a z toho titulu predseda federálnej vlády.
Po prečítaní nezainteresovaného napadá jedno jedine, ak je to pravda, potom platí v živote aj v politike, kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť.  

Tu možno sa zmieniť dvoma postrehmi o 17.11. Slová súčasného pána prezidenta, že netreba ľudí rozdeľovať podľa toho, kto sa ako zachoval pri vzniku SR je naivná. To je to isté ako keby sme sa vzdali pamäti. Možno to prirovnať, ako keby sme chceli vymazať politický program časti inteligencie, ktorá chcela samostatný a zvrchovanú Slovenskú republiku. Pritom menšia časť slovenskej inteligencie ak už nemohla zabrániť vzniku štátu robili všetko, aby ho ovládla ideologicky a finančne na obraz svoj (ozaj ktorú skupinu mal na mysli pán prezident?)

Druhou sú študenti. Študentom bola ukradnutá revolúcia, boli dobrí, chceli, ale pichli do hniezda politiky a potom všetko bolo v réžii iných, ktorí vedeli ako na to, aby vytvorili malú skupinu bohatých. Slovensko sa po roku 1989 rozdelilo a táto priepasť sa neustále prehlbuje. Dnes mladým buď je všetko jedno, alebo študujú vo svete  a ak sa vrátia zväčša ako prívrženci politickej korektnosti a multikulturalizmu a miestny život ich nezaujíma.

Pred rokom 1989 sa dalo v politike jasne oddeliť žito od plevelu. Dnes nepriateľ je neviditeľný, ale jeho deštrukcia je hrozivá. Nie je výsledkom revolúcie 17.11. strata nádeji pre väčšinu ľudí práce?
Keď zomrie nádej, zomrie človek.

Pri spracovaní použitý článok G. Rothmayerová - V predvečer jedného výročia.