Na potulkách Slovenskom „spoločnosť“ nám robia priľahlé polia s najkrajšou a najčastejšou kulisou - slnečné lány. Zastavme sa pri nich, zahlaďme sa do jej gotickej kvetnej výstavy, dívajme sa na krásu žltej farby, na jej poskladané kvetenstvo, ktoré sa dá matematicky definovať. Slnečnica pre svoju jedinečnosť dostala pomenovanie zázrak prírody. Slnečnica ročná (Helianthus annuus) je jednoročný bylina, rastie do výšky 200 cm.
Starý zvyk hovorí, že slnečnica v sebe nesie heliotropizmus, schopnosť sa každý deň otáčať za slnkom. Je to pravda, ale neúplná. V skutočnosti za slnkom sa otáča len v začiatku rastu, keď ma nerozvinuté kvetenstvo. Pri východe natáča sa na východ a v priebehu dňa putuje za slnkom. Behom noci vráti sa do rannej východnej pozície. Na svedomí to majú motorické bunky v stopke pod kvetenstvom. V okamžiku ak sa začne kvet otvárať, stonka znehybnie a putovanie za slnkom sa skončí. Slnečnica väčšinou zostane nasmerovaná na východ.
Čaro príroda v slnečnici robia rafinované špirále. To čo u iných rastlín voláme kvet, u slnečnice je to zostavené kvetenstvo trúbkovitých kvetov. Oni sú v kvetenstve usporiadané špirálovite, každý je k ďalšiemu orientovaný približne v zlatom uhle, teda 137 stupňov. Takto vzniká ozdoba tvoriaca ľavotočivými a pravotočivými špirálami. Počet ľavých a pravých špirál sú po sebe idúce Fibanacciho čísla tzv. Fibanacciho postupnosť 0,1,1,2,3,5,8,13,21, ... každé číslo je súčtom dvoch čísiel predchádzajúcich. Slnečnica zväčša má 34 špirál v jednom smere a 55 v druhom.
Tu nám slnečnica dáva možnosť sa zastaviť, v kľude sa zadívať, počítať a žasnúť, tak ako to bolo u V.Gogha.
Pripomeňme si, že obraz Slnečnice sú dve zátišia od holandského maliara Vincenta van Gogha (1853-1890). Prvé zátišie vyhotovil v Paríži v roku 1887, znázorňuje kvety na zemi, zatiaľ čo druhé zátišie vyhotovil o rok neskôr v Arles, ktoré znázorňuje kyticu slnečníc vo váze. V mysli umelca boli obe skupiny spojené s menom svojho priateľa Paula Gauguina, ktorý získal obidve zátišia. O osem mesiacov neskôr Van Gogh chcel znovu privítať a zapôsobiť na Gauguina opäť slnečnicami, teraz ako súčasť maľovanej výzdoby, ktorú si pripravil na izbe jeho "Žltého domu".
Van Gogh o svojich Slnečniciach dva roky pred smrťou napísal „Svoj ateliér by som najradšej vyzdobil poltuctom obrazov slnečníc – skvostom, ktorý žiari čistotou na najrôznejšom pozadí, od zelenej až po kráľovskú modrú. Vyvolávalo by to rovnaký dojem ako gotické chrámové okná.“