( Úvaha o sile v nás, o primeranosti vlastnej zrelosti )
Oslavy 160 výročia Slovenskej národnej rady v závere roku 2008 priniesli pre pozorného pozorovateľa zaujímavú paralelu. Keď dvaja robia to isté, nie je to isté. Ak odhalenie pamätnej tabule (5.12.2008) bolo spontánnym vyjadrením vďaky tomuto štúrovskému básnikovi, národovcovi a revolucionárovi Jankovi Kráľovi, tak pár metrov od tejto tabule je iná tabuľa, a už nie s takým duchovným posolstvom.
Spomienka 75. výročia výstavby Mestského domu je zaiste dobre si pripomenúť. Stavba svojou architektúrou na tú dobu bola odvážna. Do dnes púta pozornosť verejnosti, sídlo prvého muža mesta - primátora. Pri 75. výročí začatia stavby bola odhalená pamätná doska v znení:.
Budova obecného úradu sa začala stavať v roku 1930 na mieste bývalého najväčšieho domu v Čadci „MÝTA“, ktorý bol odkúpený od rodiny Brauner.
Starostom bol: ALEXANDER HULYÁK
Miesto starostom bol: KOLOMAN REHÁK
Vedúcom notárom bol: RUDOLF SEGETA
Architektom bol: ZIGMUND WERTHEIMER
Dokončená bola v roku 1932.
Prvými nájomcom boli: Pošta, Bernát Kubica mäsiar, Rudolf Brichra obchodník, Jozef Jurčacko obuvník
Pamätnú tabulu odhalil v roku 2007 pri príležitosti 75. výročia postavenia budovy primátor Mesta Čadca Ing. JOZEF VRAŽEL.
Ak na tabuli sú mená tých, ktorí sa o výstavbu Mestského domu oprávnene zaslúžili, zarazilo ma, prečo je tam aj meno súčasného žijúceho primátora? O čo sa on zaslúžil? Prečo žijúci primátor sám sebe si pripomína? Nie je to gesto iba marketingovým glorifikovaním byť „zapísaný do sŕdc svojich verných“ obyvateľov? Nie je to negatívna vypovedacia hodnota o jeho ak nie charaktere, tak o osobnosti? Urobil to, čo mu morálne neprislúcha?
A propo, kto má právo povoliť umiestnenie pamätnej tabule na MsÚ? Ak by bola budova súkromná, tak majiteľ. Ak sa jedná o budovu Mestského domu v majetku mesta, kto? Primátor? Poslanci? Zákon hovorí, že orgány mesta sú primátor a zastupiteľstvo. Primátor je viac ako poslanci? Asi áno, lebo primátor neprerokoval, ale konal, pre seba a v prospech svojho zviditeľnenia ega. Aj nad to by som sa vedel preniesť, keby primátor rozhodol s historickou primeranosťou objektívneho videnia, a nie iba osobného ega. Pozor tu sa nejedná iba o verejný záujem, v hre sú aj verejné financie.
Úplne iná situácia by bola, keby tabuľu so súhlasom majiteľa budovy osadila fyzická alebo právnická osoba, ktorá by navrhla text, tak to by bolo o niečom inom. Keď aj tam obsah a dôvod historického odhalenia tabule by mali byť rozhodujúce pre konečný text na tabuli.
Zároveň je tu spor o pravdu, či takto sa “nezlacnila“ úcta, ktorá právom prináleží pamätným tabuliam. Treba sa zamyslieť, či pri 80. výročí, potom pri 90. výročí .... atď. vždy pri inom primátorovi bude odhalená nová pamätná tabuľa s ich menami. Potom celý Mestský dom bude otabulovaný nič hovoriacimi výročiami?
Neviem či som správne pochopil, že napríklad pri príležitosti 25. výročia postavenia Domu kultúry sme premrhali šancu, a mali sme iniciatívne pripevniť na budovu pamätnú tabuľu aj s menami vtedajšieho primátora a riaditeľa Domu kultúry? Samozrejme je to z mojej strany iba fikcia. Lebo takéto niečo Domu kultúry nehrozilo. Vtedajší primátor Ing. Jozef Pohančeník, ale aj vtedajší riaditeľ Domu kultúry Miroslav Ďurica by takéto konanie považovali za minimálne neetické.
Som v pomykove, či som sám v sebe neuveril, že konania primátora bolo správne, či nemám vyzvať ostatných poslancov, aby si tiež ako primátor, aj oni umiestnili si na Mestský dom svoju pamätnú tabuľu, ako prejav svojej úcty k sebe samým?
Nemal by som sa obrátiť aj na ctenú verejnosť, na politické strany a hnutia v Čadci, ktoré sa zakladali v rokoch 1989-1990, na verejné inštitúcie, na spolky, .... o námety na ďalšie pamätné tabule, aby aj oni, tak ako primátor, ako aj my poslanci, ale aj vy občania mali tiež svoju pamätnú tabuľu za zásluhy?
Kto mi neverí, nech nesúhlasí. Kto ma podobný názor ako ja, nech si ho nechá iba pre seba. Lebo ak by to bola pravda, bolo by takéto konanie ako facka slušnosti. Lebo každý slušný človek v meste vie, že každá pamätná tabuľa musí mať v sebe historický dôvod a svoju historickú citlivosť. A u pamätnej tabule J.Kráľa to bolo o skromnosti, múdrosti, ale aj o historickom sebavedomí iniciátorov tejto tak potrebnej pamätnej tabule v meste.
Z toho historického zlyhania o sile v nás, o primeranosti vlastnej zrelosti sa do mysle tlačí stará životom overená pravda ... ako že je to ... o tých menách, a stĺpoch? Nech to bolo akokoľvek myslené, stále si myslím, že pripevniť pri príležitosti k 75. výročiu je prinajmenšom zbytočné vyhadzovanie verejných peňazí. Ak už, tak tabuľa mala byť venovaná napríklad architektovi Žigmundovi Vavrínovi – Wertheimerovi prinajmenšom za odvahu, akou vervou sa mu podarilo na tú dobu navrhnúť modernú radnicu.
Práve pamätná tabuľa J.Kráľa sa stalo etalónom porovnania, že keď dvaja robia to isté, nie je to isté.
1) Hľadajme, diskutujme, vyberajme, navrhujme mená a udalosti, ktoré boli alebo sa odohrali v Čadci a majú svoju historickú hodnotu.
2) Nemalo byť 230. výročia udelenia mestských práv cisárovnou Máriou Teréziou impulzom hľadania, aby sa previedol historicky audit osobnosti a udalosti, ktorý by sa stal programovým dokumentom, ktorý by sa postupne oživoval a takto sa dostávalo do mesta historické sebavedomie?
3) To že viem s historickou citlivosťou si vážiť svoju históriu dokazuje „hviezdny“ čin odhalenia pamätnej tabule J.Kráľovi. Ani nechcem pomyslieť, že by na tejto tabuli „trčalo“ meno súčasného primátora. Vydýchol som si, lebo tam skutočne nie. Preto tlieskam všetkým, ktorí sa pričinili o túto pamätnú tabuľu, ktorí ju navrhli, podporili, sponzorovali. To sa povie mať „čuch“ na históriu. To si zaslúži potlesk na otvorenej scéne. Vôbec mi nebude vadiť, keď tento potlesk bude patriť aj tým, s ktorými nezdieľam hodnoty a máme rozdielne názory na napredovanie mesta.