Rakúsko je zatiaľ úspešná krajina, ktorej sa darí. Ekonomika rastie, čím aj životná úroveň radí krajinu v rámci EÚ na popredné miesta, ale ... všetko zamlčované časom vypláva na povrch.

 

Nedostatok pracovnej sily

Všetko sa začalo u nás rokom 1976, kedy absolventky zdravotných škôl nastupovali do praxe s entuziazmom, po 2-3 rokoch tretina z nich už nepracovala v obore. Dôvod? Podmienky boli „odpudivé“. Lákadlom bolo byť sekretárkou, čo znamenalo pracovať bez stresu, nočných, sobôt a nedieľ a taktiež plat bol „znesiteľný“. 

Stav sa prehĺbil po roku 1989 odchodom za prácou do Rakúska. K zdravotným sestričkám sa pridali ošetrovateľky všetkých vekových skupín. Výsledkom bolo, že pracovný trh u nás sa stal nedostatkovou profesiou pre sestričky a ošetrovateľky. V preklade to znamená, že doma opatrovateľky sú nedocenené a v Rakúsku sa ich plat sa blíži sa k „európskemu“.

Každý minister sociálnych vecí sníva sen, aby „rakúske“ ošetrovateľky, sestričky a lekári sa vrátili domov. Ošetrovateľka v priemere za dva týždne v Rakúsku zarobí toľko čo doma zhruba za dva-tri mesiace. K tomu treba pripočítať odpracované roky, ktoré sa im počítajú do rakúskeho dôchodku. Ak k tomu prirátame, že detské príplatky sú neporovnateľné väčšie ako sú na Slovensku, potom Slovensko sa stáva „garantom“ kvalitného štandardu sociálnej starostlivosti o zdravotne postihnutých seniorov. Zdá sa, že aspoň na teraz je „boj“ o ich návrat na Slovensko bojom s veternými mlynmi. 

Ošetrovateľky sa nebránia prísť pracovať na Slovensko, nemuseli by dochádzať za pracou, boli by doma so svojimi deťmi. V Rakúsku v súčasnosti pracuje cca 8 tisíc zdravotných sestričiek a lekárov a ďalších 20 tisíc opatrovateliek.

Na ošetrovateľky sa vzťahujú zvláštne nároky. Nejde iba o náročnú mnohokrát vyčerpávajúcu prácu a kvalifikačné predpoklady, ale vždy až na prvom mieste ide o ľudský a individuálny prístup.

Tu treba pripomenúť, že Rakúšania si dobre uvedomujú, aký potenciál v sebe nesú ošetrovateľsky, ktoré držia vysoký štandard sociálnej starostlivosti o seniorov. Bolo to cítiť v čase vrcholiacej pandémie, keď každá ošetrovateľka po odpracovaní štyroch týždňov rozhodnutím krajinskej vlády dostala odmenu od 500 do 1000 €.   

Bratislavčania sa nedávno čudovali, čo to bol za výbuch. Bol to výbuch radosti Kurza, keď mu spadol kameň zo srdca, keď sa dozvedel, že Slovensko otvorilo hranice s Rakúskom. 

 

Zámer časom vyjde na povrch.

Vedieť, aké majú Rakúšania mienku o Slovensku je zaiste dobre vedieť, nie iba v čase pandémie. Ešte stále ich „straší“, keď v roku 1955 skončilo rozdelenie Rakúska na štyri vojenské zóny, vznikla Rakúska republika so statusom politicky neutrálnej republiky. V tom čase vtedajšie Československo bolo ekonomicky a hospodársky na tom lepšie ako Rakúsko.

Slovensko stále disponuje potenciálom, ktorý ho predurčuje, ak „zabojuje“, odhodia sa žabomyšie vojny, politiku budú robiť ľudia vzdelaní a praxou, korupcia sa potlačí na minimum, potom môžeme pomýšľať , aby sme sa vyrovnali štátom ako sú Dánsko, Fínsko, Holandsko a Rakúsko.

Posledné „pošteklenie“ Slovenska predostrel Kronen Zeitung (12.5.2020), kedy zverejnil globálne čísla o pandémii. Zaujalo, že v zozname sa objavili mnohé štáty bývalého ost bloku včítane Česka ale nie Slovensko. To nie je náhoda. Rakúšania neradí počujú o úspechoch Slovákov, nech sa jedna o čísla z pandémie alebo o Vlhovej či Saganovi už nehovoriac.

Kronen Zeitung zverejnil údaje o víruse COVID19 ku dňu 11.5.2020

 

                       

počet

obyvateľov

(mio)

počet

infikovaných

celkom

úmrtí

počet úmrtí

prepočítaný

na 1 mio ľudí

Zverejnenie

v Kronen Zeitung

Slovinsko

2,1

1.460

102

47

áno

Chorvátsko

4,1

2.196

91

20

áno

Maďarsko

9,8

3.284

421

38

áno

Česko

10,7

8.157

281

24

áno

Rakúsko

8,9

15.882

620

67

áno

           

Slovensko

5,2

1.457

26

5

nie

 

Slovensko je pre Rakúsko zárukou nerozširovania pandémie na jej území, keď pritom 20 tisíc ošetrovateliek zo Slovenska v pravidelných dvojtýždenných cykloch a 8 tisíc dochádzajúcich lekárov a sestričiek a pandémia v Rakúsku sa nezvyšuje vďaka našim opatreniam.

 

Štátne karanténne centra

Najväčší „trest“ pre ošetrovateľky okrem administratívnej byrokracie bol strach z umiestnenie proti ich vôli napr. vo „vzorovej“ ubytovni v Gabčíkove. Slovensko ukázalo vo svojej skostnatenej praxi, že sme jeden z mála štátov v Európe, ktoré „nútilo“ svojich občanov, aby išli do štátnych karanténnych centier.    

Radšej presluhujú, ako by mali ísť za „trest“ do centra, ktoré sa netešia dobrej povesti. Zaráža, že aj keď nie sú v konflikte zo zákonom, musia ísť do štátnej karantény aj proti svojej vôli. Napríklad, každá ošetrovateľka mala mať pri vstupe na Slovensko platný test na vírus nie starší ako 96 hodín. Za to musela zaplatiť v Rakúsku 140 € zo svojich zarobených peňazí. 

Nikto nespochybňuje, že obmedzenie pohybu pre vírusového podozrivého sú potrebné. V našom ponímaní štátne centra na karanténu sú „strašiakom“. Niekto príde z dovolenky a šup ho na 14 dní do nehostinného prostredia karantény proti jeho vôli. Čo na tom, že býva v Trnave ale je odvezená do centra na východ. K tomu ešte musí platiť za stravu 13 €/deň, ktorú si neobjednal.

Ak štátna karanténa bola vyhlásená pre tých nezodpovedných, ktorí mali byť v domácej karanténe, ale svojvoľne ju porušovali. Ak to bol dôvod, potom mal nato pamätať zákon. Kto v čase vyhlásenie núdzového stavu porušil pravidla domácej karantény, porušenie nariadenia malo by byť  postihované represiou podľa zákona.