Hagia Sofia v preklade Chrám Božej múdrosti je bývalá byzantská kresťanská bazilika v Istanbule. Po 1500 rokoch pohnutej histórie u jednej z najstarších stavieb sveta nastal zvrat. Od roku 1935 bazilika fungovala ako štátne múzeum. Po 86 rokoch v živote jednej z najslávnejších stavieb sveta sa po rozhodnutí Najvyššieho súdu a na príkaz R.T.Erdogana stalo mešitou. Zmena využívania vyvolala vo svete kritiku. Kritiku vznieslo OSN, UNESCO a konštantínopolský patriarcha Bartolomej.
„ Reakcia pápeža Františka na dianie okolo Hagie Sophie bola strašná „Premýšľam nad Hagiou Sophiou a som hlboko zarmútený.“ Nemohol alebo nemal povedať viac?
Mohol by byť sklamaný, rozčarovaný, nahnevaný ... Ale on je len hlboko zarmútený. Možno preto, že nad Hagiou Sophiou premýšľa. Napriek zmäteným pocitom, ktoré v nás Erdoganovo rozhodnutie vyvoláva, premýšľať nad Hagiou Sophiou je dôležité. Dôležitejšie, než naše pocity.
Niekde som čítal, že Hagia Sofia je našou prehrou. Dobre. Ale kto je našim nepriateľom? Veľa toho o islame neviem, no myslím, že skutočnou hrozbou (pre seba a svet) je skôr vulgárna verzia islamu, rovnako odsúdenia hodná, ako vulgárna verzia katolíckej viery v štýle Cosa nostra alebo IRA. V tomto zmysle je nepriateľom islamu a kresťanstva vlastne spoločný, je ním niečo povrchné, nezrelé, nepremenené.
Alebo sekularizácia? Zabúdame, že sekularizácia je dieťa počaté a zrodené západným kresťanstvom. A hoci prežíva momentálne strašné pubertálne výkyvy a nevie sa vtrepať do kože, je to dieťa zrodené z manželskej lásky Krista a Cirkvi. Na poslednom koncile si Cirkev plne uvedomila, že hoci je prvýkrát v dejinách prítomná prakticky v každom kúte sveta, svet jej nepatrí, a čo je dôležité, ani patriť nemá. Máme byť kvasom, ktorý všetko prekvasí, súčasťou cesta, nie jeho jedinou zložkou (Kto by chcel jesť samé kvasnice?). Preto Cirkev cítila potrebu novým spôsobom definovať svoju prítomnosť v dnešnom svete.
Podoba dnešného západného sveta je zrodená zo spojenia kresťanskej viery a kultúry. Je to svet, ktorý konečne dozrel k tomu, aby preberal zodpovednosť za seba. Sekularizácia nás v tomto zmysle odbremeňuje od mnohého, o čo sme sa v minulosti museli starať, lebo to nikto iný nevedel, nechcel, nemohol ... Odbremenila nás od starostí o hospodárstvo, ekonomiku, školstvo, medicínu, vývoj ... Iste, niekedy to robí spôsobom hrmotného adolescenta, ktorý dostal trochu zodpovednosti a má pocit, že sa stal riaditeľom vesmíru. No nepriateľ Cirkvi a sekularizácie je spoločný. Niečo povrchné, nezrelé, zbŕkle na oboch stranách. Nepremyslené?
Výpady vulgárneho islamu podobne ako výpady sekularizmu odhaľujú našu povrchnosť. František premýšľa nad Hagiou Sofiou a je hlboko zarmútený.
Za trinásť storočí sme sa nikdy poriadne nepokúsili o kultiváciu islamu, o misii medzi moslimami ani nehovorím. A Boh nám týchto svojich synov a dcéry, iné ovce , ktoré nie sú z tohto stáda, po celý čas vytrvalo posiela rovno pod nos. Niekedy v hrubej sile dobyvateľov, inokedy v biede imigrantov. Pretože hora premenenia nejde k Mohamedovi, posiela Boh Mohameda k hore.
Hagia Sofia je pre nás posvätné miesto. No keď Boh nezabránil trom zboreniam Jeruzalemského chrámu, bolo by naivné myslieť si, že Hagia Sofia bude nedotknuteľná. Ale možno ma Pán úplne iný plán. Azda v múroch tohto starobylého chrámu zostalo niečo z milosti, nahromadené za deväť storočí byzantskými kresťanmi, niečo, skrze, čo bude Boh posväcovať a premieňať tento svoj tretí ľud. To je viac, ako jedno múzeum.
Hagia Sofia je našou prehrou. Ak prehrou v boji s nepriateľom, ktorý je v nás a ktorý nemá nič spoločné s islamom ani sekularizáciou. Preto je mi smutno s Františkom ...
Hagia Sofia je, dúfam, výhrou moslimov. Nie politickou alebo kultúrnou, v tom prehrali rovnako ako my. Skutočnou výhrou, pretože zabránime starobylého chrámu sa nevedomky vystavujú pôsobeniu milosti v Cirkvi.“
Zdroj: J.Možiešik: Hagia Sofia - výhra alebo prehra? (Naša žilinská diecézy 9/2020)