(zamyslenie sa o 17.novembri)

Rok 1989 bol v strednej Európe rokom zmeny. U nás to bola nežná revolúcia, v Nemecku pád berlínskej steny, Zmeny boli spojené s koncom budovania socializmu, zanikla Varšavská zmluva a RVHP. Pád komunizmu zmenil Európu a umožnil znovu zjednotenie Nemecka.

Pripomeňme si. ako NSR pomáhala finančne svojmu východnému susedovi, aj napriek tomu aké veľké problémy boli a stále pretrvávajú. Zamyslíme sa, ako by bolo u nás, keby sme mali bohatého „strýčka“.

Newtonov zákon o akcii a reakcii platí aj v politike. Pád berlínskeho múru vyvolal nový problém. M.Thatcherovej predvídala, že zjednotenie vychýli smerovanie Európy do zjednocovania Európy. Po troch desaťročiach vieme, že vznikol dominantný štát, ktorý zásadne premiešal usporiadanie v Európe. 

V týchto dňoch opúšťa Európu, vlastne EÚ Veľká Británia, ktorá tam od počiatku nechcela byť. Tu sa ukázala predvídavosť W.Churchilla, ktorý prial Európe po vojne integráciu, ale zároveň vyslovil presvedčenie, že bez nej. A propo od počiatku vzniku EÚ mala Veľká Británia množstvo výnimiek, ktorej jej mohli mnohé štáty mohli iba závidieť.

História zaregistrovala, že Nemecko sa stalo jedinou dominantnou veľmocou bez vojny.  V Európe vzniklo podivné nehomogénne usporiadanie, čo v konečnom dôsledku nevytvára prirodzené spolužitie medzi rovnocennými štátmi v EÚ.

Pri zjednotení NSR a NDR bola eufórie. Nikoho vtedy napadlo, že zjednotenie prebehlo bez zásadnej transformácie dnes už bývalej NDR.

Dnes vieme, že cena zjednotenia bola vysoká a pre bývalú NDR aj bolestivá. Ročné finančné transfery zo západu na východ Nemecka za 30 rokov presahovali niekoľko krát HDP Slovenska spolu s Českom, čo si vtedajší politici neuvedomovali.

Filozof na zjednotenie by vyslovil názor, že obyvatelia NDR sa stali objektmi zjednotenia, nie subjektmi postkomunistickej transformácie. Prišli o možnosť sami sa vyrovnať so svojou minulosťou na základe získaných poznatkov a návykov z budovania socializmu, vlastnými schopnosťami a nie zásluhou štrnganie peňazí svojho bohatého západného suseda.

Počiatočnú eufóriu kritizovali hlavne staršie vrstvy obyvateľstva. Pre nich sa totiž zrútil „obraz sveta“. Mnoho skúseností a zvyklostí už viac neplatilo a nové problémy boli pre väčšinu ťažko oceniteľné. Pri opätovnom spojení väčšina verila, že sa stane hospodársky zázrak. Bolo to nepravdepodobné, ale ľudia v to jednoducho chceli veriť.

Mnohí predpokladali, že zjednotenie Nemecka prinesie zlepšenie hospodárskej situácie vo východnom Nemecku a rýchlo sa dostane na hospodársku úroveň západnej časti Nemecka. Boli to naivné ilúzie, ktoré sa nesplnili. Podniky bývalej NDR boli vystavené veľkej konkurencii. Ich produktivita bola oveľa nižšia ako v západonemeckých podnikoch. Spotrebný (nadbytočný) tovar bol dovážaný zo západu, čo vytláčalo východonemecké produkty. Podniky krachovali, čo prinieslo veľký nárast nezamestnanosti. Ľudia boli konfrontovaní so skutočnosťou - ich sen o blahobyte západného Nemecka sa rozplynul.

Východné Nemecko rýchlo vytriezvelo. Podľa toho vypadali aj prvé hodnotiace bilancie nových spolkových občanov. Nikto síce nesmútil za  politickým a hospodárskym systémom bývalej NDR, ale niektoré predtým kritizované spoločenské podmienky sa v spätnom pohľade začali objavovať v pozitívnom svetle.

Vytriezvenie sme aj my mohli sledovať. Pred rokom 1989 Nemci sa geograficky lepšie orientovali na Slovensku ako mnohí z nás doma. Na dovolenku jazdili na Wartburgoch či Trabantoch. V roku 1990 bola tiež dovolenková invázia, ale k nám už prichádzali so západonemeckými markami v peňaženke, na ojazdených Volkswagenoch či BMW. Bolo cítiť ich povyšovanie, v nás videli iba „úbohých“ východniarov.

Pre štrngot západonemeckých mariek, ktoré sa vymieňali 1:1, žili s myšlienkou svojho kancelára K.Adenauera, že na východ od Labe sú ruské stepy.

Na príklade NDR, ktorá bola bohato dotovaná, dnes obyvatelia z bývalej NDR žijúci v spoločnej krajine sa stále viac cítia skôr občanmi druhej kategórie v spoločnom štáte. Zaujímavé by bolo, ako by u nás dopadol sociologicky prieskum spokojnosti?

Na záver možno iba pripomenúť, že zmeny po roku 1989 boli zásadne diktované prianím západných krajín. Musíme si uvedomiť, že na ceste napĺňať svoje sny sme pozabudli, že naša cesta za slobodou mala byť vedená postupnosťou a primeranosťou.

Stále si musíme pripomínať, že zmena charakteru štátu revolúciou je beh na dlhé trate. Revolúcia zo 17.11. ma tri časové etapy. Prvou  je politická revolúcia, ktorá trvá 6 mesiacov. Vtedy si uvedomujeme zásadne politické zmeny, ktoré nám priniesla  revolúcia. Druhou je inštitucionálna revolúcia, kedy sa formujú nové inštitúcie, potrebné pre trhovú ekonomiku v kapitalistickej spoločnosti. Táto etapa trvá 6 rokov. Na koniec je to tretia najdlhšia etapa - občianska revolúcia, v ktorej sa my občania „ukotvujeme“ v nových pomeroch. Táto etapa je najdôležitejšia a trvá až 60 rokov. Preto tí, ktorí bez znalosti len kritizujú nech si pripomínajú slová J.F.Kennedyho, nepýtaj sa, čo môže urobiť tvoja zem pre teba. Pýtaj sa, čo môžeš urobiť ty pre svoju zem.

Článok začína zjednotením Nemecka. Je to historický medzník, čo nás zaväzuje trvať na poznaní, že sa nemá vidieť iba jedná stránka zmeny. Pôvodne Otto von Bismarck postupne pripravoval zjednotenie Nemecka tak, aby zjednocovanie bolo pre Európu problém.