Jazyk náš materinský je najvernejším obrazom našej duše

(Jozef Štolc)

Hanba nám všetkým, že sme dopustili tento stav. V jazykových testoch na našich stredných školách dosiahli ich účastníci najlepšie znalosti z angličtiny, nasledovala nemčina a katastrofálne dopadla slovenčina.

 

Študenti majú tri hodine týždenne slovenčinu a šesť hodín angličtinu. Rodný jazyk sme pomyslene šmarili do kúta, silnejú tlaky na to, aby jeho znalosť nebola rozhodujúca pri nástupe na vysokú školu, do zamestnania. Tendencie zjednodušovať ho, sprimitívňovať a zamorovať nadužívaním vulgarizmov sa propaguju hlavne cez masmédia.

„Odborníci“ stále viac uvažujú nad tým, aby slovenčina ako predmet vypadla spomedzi maturitných predmetov, aby sa ďalšie vzdelávanie a používanie v praxi ukázala ako zbytočná. Čiže „ta pohoď túto handru, odev, vetchú, do ktorej  hriech je haliť pomysly“. Treba sa údajne naučiť myslieť a vyjadrovať hlavne v cudzom jazyku, slovenčina bude časom dobrá len do kuchyne alebo maštale. Ostane rečou otrokov v srdci Európy a potom už ani tou nie, lebo aj pri montážnom páse bude treba hovoriť anglicky.

V slovenských mestách a obciach sa hmýri „nóbl“ názvami. Ako „La familia“, „Kinderlandia“, „Senires“, „Sushi Noodles“, „Beervana“, „Trattoria“, „Voyage, voyage“ ...

Prostý občan ani za svätého neuhádne, čo sa za cudzokrajnými nadpismi ukrýva, aký podnik, aké zariadenie. Verejný dom, obecné záchody, útulok pre bezdomovcov, hasičská stanica, blázinec alebo reštaurácia?

To čo nedokázala tisícročná poroba a krutá maďarizácia, sa dosiahlo za niekoľko rokov existencie samostatnej Slovenskej republiky. Postupná a zahanbujúca demontáž materčiny z našich miest a dedín, z ulíc, z verejného života a zo vzdelávacích ustanovizní, aká nemá obdoby hádam v žiadnom národe.

V jej likvidácii svojimi a na svojom území sa Slováci stali skutočne „svetovými“.

Zdroj: Kultúra 19/2020