V modernej vojne zomieraš ako pes a bez dôvodu

E.Hemingway

Pripomeňme si rok 1962, v ktorom bola kubánska kríza, kedy svet bol pred „zánikom“. Do života vtedajších žiakov a študentov sa vryli do pamäti cvičenia spojené s evakuáciou. Robili sa návštevy atómových úkrytov, v pravidelných cykloch sa skúšali plynové masky. Každá škola ale aj závody nehovoriac o nemocniciach mali určené miesta evakuácie. Boli spracované plány núdzového zásobovania vody a potravín.

 

Systém údržby úkrytov CO je v súčasnosti ak nie žiadny, tak minimálny súdiac podľa CO osvety vo verejnosti. Ak by sa niečo „zomlelo“, zazneli by sirény, ktorá stálym tónom počas dvoch minút bude znieť, treba sa ukryť, samozrejme najlepšie v úkryte. Ak nie je úkryt, tak v pivnici, ktorá je bez okien, všetko treba utesniť prelepením pásky. Problémom je či máme a kde máme funkčné úkryty.

Po roku 1989 nás postihla politická „rozmarnosť“, úkryty CO boli ak už nie považované za zbytočné, tak, sa im prestala venovať pozornosť. Nastúpil Havlov „mier“, Slovensko bolo zbavené vojenskej  výroby a nastali časy krásy a pohody.

Pred rokom 1989 bolo povinnosťou, že v meste či obci bol úkryt. Kde sú časy, kedy v podnikoch dva krát do roka THP zamestnanci, ktorí boli zaradení do systému CO mali školenia a inštruktáže. Dnes úkryty, aj tie, ktoré by boli funkčne stali sa „obeťou“ developerov. Tak ako sa to stalo nedávno  v jednom meste na severe Slovenska. Z tohto sa môže dedukovať, že pred rokom 1989 štát chránil svojich obyvateľov a dnes nie je to asi žiaduce. Pripomeňme si aký zmätok a chaos (v mieri) nastal v Prešove, keď horel výškový obytný panelák. Predstava, keby horelo sídlisko, úspešnosť pomoci obyvateľov by sa rovnala nule.

Ak niekto neverí, že ochrana CO nemala po roku 1989 prioritu, stačí sa opýtať suseda, či vie kde je najbližší funkčný úkryt CO? Kde by bežal, keby zaznela siréna ohrozenia? Asi jediné čo existuje, sú pravidelné precvičovanie sirén v piatok napoludnie.  

Na pripomenutie, napríklad v Bratislave bolo 248 úkrytov s kapacitou pre 38.780 ľudí. Štúdia atómového výbuchu na Bratislavu bola hrozivá. V okruhu 7km by horelo. Tlaková vlna by rozmetala trosky domov až na hrebene Malých Karpát. Pri hroziacom výbuchu by boli vysťahovaných 240 tisíc obyvateľov. V Žiline bolo 100 úkrytov pre 21 tisíc ľudí.

Návod ako začať nech nám pomôže inšpirácia z Česka. V Česku začali diskusiu architekti, ktorí začali zaoberať témou verejnej udržateľnosti. 

Český architekt J.Pleskot pripomenul, že tridsať rokov architekti uvažovali v dimenziách estetiky, krásy a pohody. Dnes ma byť prínosom zvýraznenie spoločenskej angažovanosti architektúry. Zdôraznil, že do architektúry budú musieť začať prenikať nie iba aspekty pohody a zážitkovosti, ale i bezpečnostné aspekty.

Takto nepôjde iba o prírodu, ale tiež o kultúru či civilizáciu, kde bude mať miesto covid ale aj hrozba vojnového konfliktu.

Preto pred vládou by mala byť úloha prehodnotiť význam budovania úkrytov, obnoviť funkčnosť systému CO. Potreba je myslieť na ochranu holého života aby ľudia uverili, že táto vláda ide s nimi. Proste, ak k životu patrí pohoda a estetika, tak k pohode a estetike patria aj úkryty.