„Zastavte zemeguľu, ja chcem vystúpiť“, tieto slova vyslovil dnes už čestný nositeľ ocenenia Osobnosť Kysúc Miroslav Golis ako svoj protest na nezmyselné rozhodnutie zastupiteľstva a primátora. Čo na tom, že v jeho volebnom programe bolo, citujem:
Pred dvoma rokmi, 30. marca 2007 sa zrušila najstaršia škola na území mesta. Následne poslanci zastupiteľstva neschválili ani zriadenie cirkevnej školy !!! Nepomohol
· ani predvolebný sľub primátora, že nezruší ani jednu školu
· ani 6743 podpisov na petície pre nezrušenie školy
Pýtam sa sám seba, v čom tkvel motív zrušiť najstaršiu školu v meste, a následne nezriadiť cirkevnú školu?
„Udržím súčasný počet základných škôl a
zameriam sa na ich špecializáciu.“
· ani predvolebný sľub primátora, že nezruší ani jednu školu
· ani 6743 podpisov na petície pre nezrušenie školy
Pýtam sa sám seba, v čom tkvel motív zrušiť najstaršiu školu v meste, a následne nezriadiť cirkevnú školu?
Treba sa vrátiť do obdobia, kedy pocit moci začínal byť viac ako zdravý rozum, kedy predvolebný sľub sa menil na oblak dymu, kedy strata súdnosti vychádzala zo subjektívneho poznania, že sloboda je bezbrehá bez uvedomenia si, že sloboda bez zodpovednosti spôsobuje stratu súdnosti. Kladiem si otázku, či to nebol pred obraz Danteho pekla v čadčianskom prevedení, predobrazom sporu pokory a pýchy?
Čím viac sa vzdiaľujem od osudného schvaľovania, čím viac sa dozvedám o zákulisných ťahoch vedúci k zrušeniu školy, tým viac si vytváram mozaiku o niektorých ľuďoch a ich mravných kvalitách.
Pred dvoma rokmi 30. marca 2007 poslanci rozhodli o zrušení najstaršej školy na ulici A.Hlinku v meste. Neprijal som ani vtedy, ani po odstupe dvoch rokov ani metódu, ani obsah, ako sa škola zrušila. A keď ešte aj bonus najviac, že sa nezriadila cirkevná škola, tak som vedel, že viera mnohých, ktorí proklamujú svoj vzťah k viere je silno pokrivená. Viera je viac, ako len zápis v matrike, viera to je kultúra života, povedal na sklonku svojho života Ladislav Pitner.
Zodpovednosť za celý proces nesie jednoznačne primátor. Ja viem, že on povie to svoje „štátnické“, to ja nie, to poslanci, ale on podpísal uznesenie, a tým predurčil, že zrušenie školy je výhodné pre mesto !!!!! Primátor zabudol na svoj sľub, zabudol na vzťahy, o ktoré sa snažil v čase predvolebnej kampane, kedy sľuby len tak „tiekli“. Možno aj ľutuje tento „odvážny“ čin, že vlastne začal proces spájať obyvateľov mesta – proti sebe.
Tu niekde treba hľadať premyslené konanie, ktoré zakrývalo neochotu pomôcť dobrej veci. Pripomína mi to rozpoltenosť myslenia a konania prirovnávajúcu s dobou nedávnou. Hypoteticky možno túto situáciu prirovnať situácii, keď na plenárnom zasadaní OV KSS by sa hlasovalo, či sa má zriadiť Dom VUML-u, a členovia KSS by to odmietli. Práve toto ma napadlo, keď poslanci následne neschválili aj zriadenie Cirkevnej školy, a pritom väčšina sa hlási k viere, ku kresťanským hodnotám. V čase predvolebných „burčiacich“ sľubov nevadilo, že tí, ktorí neplnia sľuby, sedeli v prvých radách na bohoslužbách, pri rôznych cirkevných pobožnostiach, podávajú si ruky s cirkevných hodnostármi.
Veril som, že po čase, keď opadnú emócie, príde vytriezvenie a možno aj prehodnotenie. Pochopil som, že som nepochopil novú čadčiansku „new age“ mesta. Pochopil som, že súčasné videnie mesta optikou relativizmu je živnou pôdou straty súdnosti pre subjektívne videnie a konanie.
Zrušenie školy sa na verejnosti prezentuje nebodaj ako „štátnicky“ čin. Masíruje sa verejnosť, že takto je viac peňazí pre ostatné školy, čo sa aj príjemne počúva hlavne pre tých, ktorí si oddýchli, že práve ich škola nebola učená na zrušenie. Znali vedie, že to nie je v peniazoch. Tie sa môžu znehodnotiť, môžu mať seba väčšiu váhu, ale nie sú nositeľom základných etických noriem. Je k neviere, akou razanciou sa dementuje to, čo sa nemalo stať. Ešte že pamäť slúži tým, ktorí veria, že viera je naďalej kultúrou života.
Čím viac sa vzdiaľujem od osudného schvaľovania, čím viac sa dozvedám o zákulisných ťahoch vedúci k zrušeniu školy, tým viac si vytváram mozaiku o niektorých ľuďoch a ich mravných kvalitách.
Pred dvoma rokmi 30. marca 2007 poslanci rozhodli o zrušení najstaršej školy na ulici A.Hlinku v meste. Neprijal som ani vtedy, ani po odstupe dvoch rokov ani metódu, ani obsah, ako sa škola zrušila. A keď ešte aj bonus najviac, že sa nezriadila cirkevná škola, tak som vedel, že viera mnohých, ktorí proklamujú svoj vzťah k viere je silno pokrivená. Viera je viac, ako len zápis v matrike, viera to je kultúra života, povedal na sklonku svojho života Ladislav Pitner.
Zodpovednosť za celý proces nesie jednoznačne primátor. Ja viem, že on povie to svoje „štátnické“, to ja nie, to poslanci, ale on podpísal uznesenie, a tým predurčil, že zrušenie školy je výhodné pre mesto !!!!! Primátor zabudol na svoj sľub, zabudol na vzťahy, o ktoré sa snažil v čase predvolebnej kampane, kedy sľuby len tak „tiekli“. Možno aj ľutuje tento „odvážny“ čin, že vlastne začal proces spájať obyvateľov mesta – proti sebe.
Tu niekde treba hľadať premyslené konanie, ktoré zakrývalo neochotu pomôcť dobrej veci. Pripomína mi to rozpoltenosť myslenia a konania prirovnávajúcu s dobou nedávnou. Hypoteticky možno túto situáciu prirovnať situácii, keď na plenárnom zasadaní OV KSS by sa hlasovalo, či sa má zriadiť Dom VUML-u, a členovia KSS by to odmietli. Práve toto ma napadlo, keď poslanci následne neschválili aj zriadenie Cirkevnej školy, a pritom väčšina sa hlási k viere, ku kresťanským hodnotám. V čase predvolebných „burčiacich“ sľubov nevadilo, že tí, ktorí neplnia sľuby, sedeli v prvých radách na bohoslužbách, pri rôznych cirkevných pobožnostiach, podávajú si ruky s cirkevných hodnostármi.
Veril som, že po čase, keď opadnú emócie, príde vytriezvenie a možno aj prehodnotenie. Pochopil som, že som nepochopil novú čadčiansku „new age“ mesta. Pochopil som, že súčasné videnie mesta optikou relativizmu je živnou pôdou straty súdnosti pre subjektívne videnie a konanie.
Zrušenie školy sa na verejnosti prezentuje nebodaj ako „štátnicky“ čin. Masíruje sa verejnosť, že takto je viac peňazí pre ostatné školy, čo sa aj príjemne počúva hlavne pre tých, ktorí si oddýchli, že práve ich škola nebola učená na zrušenie. Znali vedie, že to nie je v peniazoch. Tie sa môžu znehodnotiť, môžu mať seba väčšiu váhu, ale nie sú nositeľom základných etických noriem. Je k neviere, akou razanciou sa dementuje to, čo sa nemalo stať. Ešte že pamäť slúži tým, ktorí veria, že viera je naďalej kultúrou života.