·    Nebolo televízie, a preto mama nám mohla čítať rozprávky

·    Detské postieľky a hračky boli farebné a neboli natreté prinajmenšom pochybnými lakmi

·   Pili sme vodu zo záhradných hadíc a podobných pochybných zdrojov. A nie minerálky zo sterilných fľaši

·    Mohli sme ísť von s podmienkou, že budem do tmy doma, neexistovali mobilné telefóny, povedali sme kde sme, lebo sme mali dôveru našich rodičov

·    Školské vyučovanie bolo len doobeda, a na obed sme boli doma

·    Mali sme modriny a odreté kolena, nejaké zlomeniny, a niekedy aj vyrazený zub, ale nikdy nebol kvôli tomu niekto obvinený, a keď došlo k nezhodám a bitkám medzi „pľacmi“, nikto nebol vinný, iba každý sám

·    Mali sme rešpekt pred učiteľom, doma pred otcom, čo  povedal bol pre nás viac ako zákon, vidieť a stretnúť policajta na ulici, radšej sme sa vyhli stretnutiu s ním

·    Jedli sme sladkosti, chleby s maslom, pili sme nápoje so skutočným cukrom, a nikdy sme nemali problémy s nadváhou, pretože sme boli stále na čerstvom vzduchu v pohybe a aktívni

·    Delili sme sa piati alebo šiesti o jednu krachelku ... pili sme z rovnakej fľaše ... a nikto preto neochorel alebo nezomrel

·    Nemali sme Playstations, Nintendo 64, videohry, 99 televíznych kanálov, videa Dolby Surround, počítače, mobilné telefóny, alebo internet, ale mali sme kamarátov

·    Mohli sme von, pešo, na bicykli, navštíviť kamarátov, aj keď bývali niekoľko kilometrov ďaleko, zaklopať na dvere, alebo jednoducho bez zaklopania vojsť do domu a hrať sa s nimi

·    Áno, vonku, v tom nebezpečnom svete! A vždy sami! Ako to bolo možné? Hrali sme futbal na jednu bránku, a keď niekto nevyhral, nemal z toho psychickú traumu, žiadny rodič to nepovažoval za zneváženie svojej rodiny, a svet sa preto nezrútil

.   Niektorí žiaci neboli možno dobrí ako iní, a keď zostali sedieť, tak proste opakovali jeden rok. Nikto nebol poslaný k psychiatrovi, alebo psychológovi. Nikto nemal problémy s koncentráciou, nikto nebol hyper aktívny ... proste si iba zopakoval jeden rok. Každý dostal svoju šancu

·    Mali sme voľnosť a čas na hranie, úspechy, úlohy ... a učili sme sa s tým žiť

·    Ak sme boli popoťahovaní učiteľom za ucho, alebo sme lineárom dostali po končekoch prstov (joj to štípalo), tak sme doma to zatajili, a tak sme sa vyhli ďalšej „nakladačke“

·    Boli čaje o „5“, a nepodával sa tam alkohol a cigarety, a o 9 večer sme museli byť doma

Zostáva nezodpovedaná otázka, ako sme to mohli prežiť? A predovšetkým, ako sme pritom mohli rozvíjať našu osobnosť?

Možno tí, ktorí to neprežili, povedia, že to bola nuda, ale nech povie každý sám pre seba,

neboli sme šťastní ?