(K pamiatke zosnulých 2009)
 Je taká chvíľa.
Skončí sa život, začne spomienka.
Vytryskne zo srdca ako utajený prameň
A rozlieva sa do dní . . .

Na začiatku novembra si pripomíname pamiatku zosnulých. Zapálime sviečku na hrobe svojich nabližších, pomodlíme sa za ich duše, postojíme v tichej spomienke na nich, zároveň sa zamyslíme nad naším životom, ako my nesieme ďalej ich posolstvo života. Práve to ma napadlo, keď som sa zamýšlal nad slovami, ktoré by som napísal práve pri spomienke na tento deň – Pamiatke zosnulých, deň radosti, deń smútku, deň zamyslenia.

Nech neobvyklosť článku je ešte väčšmi výzvou si uvedomiť, ako jeden druhého potrebujeme, aby konal dobro, aby sme si navzájom vychádzali v ústrety. Článok vychádza s láskavým zvolením redakcie Turčianske noviny č. 47, s. 6, 25.11.2008.

„ Pri hrobe Janka Kráľa nás čakalo sklamanie

Po necelom mesiaci som sa s mojimi deťmi chystala na Národný cintorín do Martina, aby sme sa opäť poklonili pamiatke Janka Kráľa. Všetci sme sa tešili, deti si pripravovali prednes básní. Nečudo, veď v deň našej návštevy uplynul presne rok od podpísania patronátnej zmluvy a začatia našej opatery hrobového miesta tohto významného Slováka.

Keď sme prekročili bránu Národného cintorína, a tak to býva vždy, zmocnil sa nás taký zvláštny a veľmi príjemný pocit. Deti pridali do kroku, aby boli pri hrobe čím skôr. O čo viac sa tešili, o to väčšie bolo ich i moje sklamanie. Úsmev nám všetkým razom zamrzol na perách.

Hrob, ktorý sme pred dušičkovými sviatkami zanechávali plný nádherných kytíc a rozžiarený plamienkami sviečok, smutne zíval prázdnotou. A keďže pri hrobe boli s nami i zástupca primátora Martina a predseda komisie Národného cintorína Milan Marík, správca Matice slovenskej Ján Eštok i pracovníčka Mestského úradu v Čadci, tých sklamaných nás bolo viac.

Nezabudnem na tie spýtavé pohľady detí, v ktorých sa zračil smútok. Možno čakali vysvetlenie, ale ja som im ho nevedela poskytnúť. Aspoň nie také, ktoré by bolo uspokojivé. Veď niekto si kruto a bezcitne privlastnil prejavy ich úcty a vďačnosti, aby ich mohol položiť na hroby svojich blízkych či nebodaj speňažiť na trhu. Táto predstava nás všetkých veľmi ranila.

Vždy som mala k Martinu a Martinčanom akýsi zvláštny pozitívny vzťah. Táto skúsenosť ma však poznačila o to viac, že ranila deti, ktoré ešte dosť dobre nerozumejú, čo je opravdivá ľudská arogancia a zloba a možno sa s ňou ešte tak blízko nestretli. Ten neznámy človek síce vzal z hrobu Janka Kráľa všetko, čo tam s láskou položili deti, no nemohol vziať to najdôležitejšie ‑ zanietenie pre dobrú vec a vôľu pokračovať v načatom diele.

A tak po začiatočnom sklamaní sme sa dali do práce. Vyčistili sme náhrobné kamene, položili na ne opäť nové kytice kvetov, zapálili nové sviece a predniesli krásne verše. A možno ešte starostlivejšie, než tomu bolo doteraz.

JARMILA KRKOŠKOVÁ, ZŠ ČADCA “