(Úvaha o premrhanej šanci)
V pondelok 27.12.2010 vypršala zákonná doba 30 dni, kedy dosluhujúci primátor zvolal slávnostné zasadanie mestského zastupiteľstva. Po zložení sľubu novozvolený primátor Milan Gura prevzal mestské insígnie, čím sa ujal funkcie primátora.
Na slávnostnom zasadaní prítomných evokovali myšlienky súvisiace nad práve končiacim sa volebným obdobím. Dominovalo poznanie, ako sa dá premrhať ponúkaná šanca, ktorá sa javila v počiatku ako dobrá východzia pozícia dnes už ex primátora.
Je zarážajúce, ako si ponúkanú šancu nechal ex primátor „uletieť“. Pritom pre to bolo treba urobiť tak málo. Aby primátorstvo bolo ponímané ako verejná služba, aby moc neovládala rozum, aby demokracia bola aj o zodpovednosti, aby primátor bola osoba, ktorá spája, ukludňuje, urovnáva, zmieruje a nestranne zastupuje všetkých obyvateľov v meste.
V meste tým najcennejším čo existuje je človek. Kto to nepochopí, nemal by mať právo byť primátorom. Predsa vždy až na prvom mieste rola primátora je ľudí spájať pre niečo, a nie proti sebe. Primátora ľudia posudzujú nie preto, čo postavil, kde bol videný, ale aký je človek.
On radšej bojoval so 6743 ľudí, ktorí podpísali petíciu na zriadenie cirkevnej školy. Potom nasledoval nemravný plat, pozemky, Palárikov dom ... a kauza za kazom sa valila mestom.
Múdrosťou každého primátora je, aby si vedel vybrať svojich najbližších spolupracovníkov, ktorí mu radia, a nie sa mu prispôsobujú. Každý vo verejnej službe, primátor nie je výnimkou, by mal mať svojho „dvorného šaša“, ktorý by ho nechválil, ale mu vždy povedal aj pravdu, ktorá mu bude nepríjemná. Pre múdreho a prezieravého primátora práve takáto pravda by mala dennou „potrebou“ vedieť sa vyrovnať aj s takouto pravdou. Držala by ho oboma nohami na zemi a dúchali by v ňom potrebu konať verejné dobro.
V Ríme ak je zvolený pápež, z komína ide biely dym. Takto sa svet dozvie, že pápež bol zvolený. Nie sme v Ríme, Čadca nie je pupkom sveta. Ale predsa, v slávnostných okamihov bolo v miestnosti dusno a zároveň aj úľava. Nie z množstva prítomných hosti, ale že „dusno“ sa končí a rodí sa nová nádej.
V tomto rozjímaní bola potreba otvoriť všetky okná, nie preto, aby občania vedeli, že nový primátor a noví poslanci sa ujala výkonu funkcie, ale vpustiť do miestnosti životodarný kyslík nádeje, že už horšie v meste nemôže byť, ako bolo. Prial by som si, aby tento prievan bol nádejou pre lepšiu budúcnosť. Nie pre primátora, poslancov, pracovníkov MsÚ, ale tých, ktorí si zaslúžia lepšieho „ľudského“ primátora - obyvateľov tohto mesta.
Článok je zverejnený so súhlasom redakcie Ozvena Čadce (č.1/2011)
Je zarážajúce, ako si ponúkanú šancu nechal ex primátor „uletieť“. Pritom pre to bolo treba urobiť tak málo. Aby primátorstvo bolo ponímané ako verejná služba, aby moc neovládala rozum, aby demokracia bola aj o zodpovednosti, aby primátor bola osoba, ktorá spája, ukludňuje, urovnáva, zmieruje a nestranne zastupuje všetkých obyvateľov v meste.
V meste tým najcennejším čo existuje je človek. Kto to nepochopí, nemal by mať právo byť primátorom. Predsa vždy až na prvom mieste rola primátora je ľudí spájať pre niečo, a nie proti sebe. Primátora ľudia posudzujú nie preto, čo postavil, kde bol videný, ale aký je človek.
On radšej bojoval so 6743 ľudí, ktorí podpísali petíciu na zriadenie cirkevnej školy. Potom nasledoval nemravný plat, pozemky, Palárikov dom ... a kauza za kazom sa valila mestom.
Múdrosťou každého primátora je, aby si vedel vybrať svojich najbližších spolupracovníkov, ktorí mu radia, a nie sa mu prispôsobujú. Každý vo verejnej službe, primátor nie je výnimkou, by mal mať svojho „dvorného šaša“, ktorý by ho nechválil, ale mu vždy povedal aj pravdu, ktorá mu bude nepríjemná. Pre múdreho a prezieravého primátora práve takáto pravda by mala dennou „potrebou“ vedieť sa vyrovnať aj s takouto pravdou. Držala by ho oboma nohami na zemi a dúchali by v ňom potrebu konať verejné dobro.
V Ríme ak je zvolený pápež, z komína ide biely dym. Takto sa svet dozvie, že pápež bol zvolený. Nie sme v Ríme, Čadca nie je pupkom sveta. Ale predsa, v slávnostných okamihov bolo v miestnosti dusno a zároveň aj úľava. Nie z množstva prítomných hosti, ale že „dusno“ sa končí a rodí sa nová nádej.
V tomto rozjímaní bola potreba otvoriť všetky okná, nie preto, aby občania vedeli, že nový primátor a noví poslanci sa ujala výkonu funkcie, ale vpustiť do miestnosti životodarný kyslík nádeje, že už horšie v meste nemôže byť, ako bolo. Prial by som si, aby tento prievan bol nádejou pre lepšiu budúcnosť. Nie pre primátora, poslancov, pracovníkov MsÚ, ale tých, ktorí si zaslúžia lepšieho „ľudského“ primátora - obyvateľov tohto mesta.
Článok je zverejnený so súhlasom redakcie Ozvena Čadce (č.1/2011)