Sú chvíle, ktoré nenechajú človeka bez vnútornej odozvy. Sú chvíle, kedy slová ešte väčšmi ako po iné dni menia na pocity v zážitku. Práve toto som prežíval v  sobotu 26.augusta 2006 na slávnostnom zasadaní mestského zastupiteľstva pri príležitosti osláv 10. výročia partnerstva miest Čadce a Torune.
Desať rokov stretávania sa, vymieňanie si skúsenosti sa ujalo a zaoralo hlbokú brázdu priateľstva. Takto som vnímal prejavy ctených hostí z Torune na čele s primátorom mesta Torune Michalom Zaleskim na slávnostnom zasadaní. V delegácii Torune okrem poslancov, pracovníkov mestského úradu boli aj všetci doterajší primátori, ktorí každý svojim dielom prispeli k rozvíjaniu partnerských vzťahov.  

Priateľstvo je o to cennejšie, ak si uvedomíme, že mesto Toruň má svoju bohatú históriu. Univerzita v Torune spoločne s Karlovou univerzitou v Prahe, univerzitami v španielskej Salamance, holanskom Leidene a nemeckom Göttingene bol tie univerzity, ktoré posúvali vtedajšiu vzdelanosť Európy na špičkovú svetovú úroveň. Aj preto je toto priateľstve budované, prehlbované a skúšane desiatimi rokmi pre nás tak cenné.

Pri tejto významnej príležitosti boli predstavitelia mesta Torune ocenení čestnými oceneniami mesta.   Najvyššie ocenenie Čestné občianstvo mesta Čadca za neutíchajúcu prácu na pozdvihovaní priateľstva miest bola právom udelené Michalovi Staškiewiczovy, na ktorom sa jednohlasne uznieslo mestské zastupiteľstvo na svojom rokovaní 27.apríla 2006. Takto po Eugenovi A.Cernanovi, Carlovi Venderovi,  kardinalovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi, Vojtechovi Didim, a Antonovi Bláhovi je v poradí 6 nositeľom, ktorému po roku 1990 bolo udelené toto najvyššie ocenenie mesta. Príhovor oceneného nebol iba poďakovaním. Bol to strhujúci emotívny príhovor muža, kde z každého slova sa zračila ľudská vyzretosť a životná skúsenosť. Nie každý cudzinec vie to, čo nám on pripomenul a my Slováci si to neuvedomujeme, že naše historické povedomie a z toho prameniace naše sebavedomie treba zveľaďovať a naša história nás predurčuje byť  pevnou súčasťou prinajmenšom v priestore strednej Európy. Pripomenul,  že máme na čom stavať, aby sme každým dňom boli stále viac sebavedomejším. Silné, múdre, ale aj povzbudivé slová.
 
Po svojom príhovore ponúkol ocenený prítomným niečo čo iba podčiarklo jeho ľudský a duchovný rozmer.  Jeho dcéra, huslistka európskej úrovni svojimi tónmi dotvorila a povedala to čo nebol vo svojej citovom vzrušení schopný pretlmočiť vo svojich slovách.

A na záver mi nedá, aby som nespomenul človeka, ktorý nebol iniciátorom partnerstva, ale svojou mravenčou prácou z pozadia urobil veľmi veľa pre dobrú vec. Bol v pozadí, burcoval, vytváral podmienky, aby Čadca sa dostávala do povedomia poľskej kultúrnej obce. Bol to on, vtedajší veľvyslanec SR v Poľsku (a neskoršie aj veľvyslanec vo Vatikáne) Marián Servátka, ktorý neutíchajúcou  silou činov dostával do povedomia Kysuce a tým aj propagoval Slovensko v Poľsku. Preto jeho meno právom nechýbalo medzi ocenenými. Nebyť jeho podpory z pozície veľvyslanca, nebyť jeho spoločenskej záruky, tak ono nádherné budovanie spolupráce by nemala tak jagavý lesk. Preto pre mňa je mužom, ktorý v skromnosti potlesku si zaslúži úprimné a ľudské poďakovanie - ďakujeme !!! Lebo iba ten, kto vie aké je dôležité budovať pozadie možných kontaktov,  vie o čom hovorím.

Jednou z akcii, ktorá zvýrazňuje 10 - ročnú spoluprácu je pomenovanie obchvatu mesta "Torunská cesta" tak ako to prezentuje označenie slávnostne odhalené za prítomnosti hostí z Torune za odbočkou z Oščadnice smerom na tunel. Takto aj Toruň je v našom meste symbolicky prítomná. Tak ako Čadca je stále "živá" v podobe pomenovania najvýznamnejšieho rondelu v Toruni - "Rondo Czadca" a tomu ešte treba pripomenuť, že v centre mesta je v parku je inštalovaný  monument Megoňskej gule od akad. sochára J.Mundiera. Možno v tomto slávnostnom okamihu iba ľútosť, že guľa má svoje dôstojné miesto v centre mesta Toruň, ale v Čadci leda iba vo "vykradnutom" lome na Megoňkách !!!!

Prajem si, aby takýchto "hviezdnych" okamihov, ako prežívala zaplnená obradná miestnosť v Mestskom dome bolo častejšie, kde srdcia sa zjemňujú a úmysel je z úprimnosti konania ľudí, pre ktorých hodnoty sú  živou súčasnosťou ich žitia.