Úspech, ktorý spojil národ

Mať úspech je iba vrcholom ľadovca. Za tým stoji množstvo práce. Spomeňme si na Göteborg  2002. K mančaftu bola prejavovaná nedôvera v úspech. Podobne aj v Helsinkách bolo viac tých, ktorí na začiatku by ani deravý groš nevsadili na úspech.

Bolo neuveriteľné sledovať, ako rástol úspech v Helsinkách, tak sa zvyšovalo stmeľovanie ľudí na Slovensku. Televízie prinášali zábery, ako ľudia v kolektívoch po celom Slovensku sledovali zápasy. Azda najväčšie prekvapenie bolo v Košiciach, kde sa stretlo v miestnom amfiteátri neuveriteľných 12 tisíc ľudí, aby spolu fandili.

Hviezdne chvíle lomcovali Slovenskom počas majstrovstiev. Bude to aj po nedeli, pondelku, utorku ...  ? Otázka znie, do kedy to vydrží? V mysliach fanúšikov bude rezonovať prinajmenšom tak, ako zlato z Göteborg 2002. Súčasne v živote po každom úspechu príde čas si odpovedať, ako zužitkujeme úspech?

Získané striebro v mysliach fanúšikov má cenu zlata. Nabáda na dva postrehy, ktorý každý vypovedá z iného pohľadu videnia a hodnotenia úspechu.

Kľudná sila

Tým prvým bola kľudná sila trénera V.Vůjteka. Už iba to, s akou noblesou obhajoval tých, ktorí hľadali výhovorky, aby nemuseli prísť. Navonok ich chápal, ale zároveň pracoval s mladými. Motivoval ich, dal im sebavedomie a oni sa mu pri skĺbení so skúsenejšími odvďačili. Dokázal, že nie iba teória, ale stmelený kolektív so srdcom je cesta k úspechu. A to platí aj v živote. (A propo nie je to paralela s logom - MESTO ČADCA SO SRDCOM?)

Sľuby sa sľubujú a ...... sa radujú?

Spomeňme si na obdobie po Göteborgu  2002. Politici sa predháňali sľubmi, že na Slovensku bude postavených cca 30 nenáročných zimných štadiónov. Tak ako sme sa vzďaľovali od víťazného Bondrovho gólu 100 sekúnd pred koncom, tak sa strácali sľuby (politikov). Ten kto nesľuboval a konal bol iba M.Gáborik. Postavil (iba jeden) hokejový štadión pre mladých v Trenčíne.

Bodaj by sme sa poučili, aby dnes neboli iba sľuby, ale zodpovednosť z úspechu, aby z úspechu profitovala mládež v prinajmenšom v tom, že štát by si mal uvedomiť svoju zodpovednosť za zdravotný stav mládeže a podľa toho sa správať.

„Kasta“ na slovenský spôsob?

Hokej aj iné športy nie je iba o špičke. Úroveň každého športu je limitovaná masovou základňou mládežníckeho a výkonnostného hokeja.

Hrdíme sa štadiónmi v Bratislave a Košiciach, ale ostatné sa stávajú mierne povedané nehostinné.

Hokej je jeden z najdrahších športov, hlavne pre mládež. U tých bez finančnej pomoci, bez prispenia rodičov sú problémy, čím Slovensko stráca talenty. Tu sa začína selekcia mládeže na tých, ktorých rodičia môžu prispievať na ich prípravu a na tých druhých. Takto už v kategórii žiakov sa polarizujú na tých, ktorí majú, a ktorí si to nemôžu dovoliť. Nastáva diktát peňazí, vlastne je to príkladom aplikácie trhovej ekonomiky v praxi. Pozor nezamieňať so sociálne trhovou ekonomikou, ktorá nepreferuje iba peniaze.  Táto nespravodlivosť začína plodiť „kasty“ na slovenský spôsob.

Ponúknuť alternatívu využívania voľného času je už prežitkom?

Práve šport v záujme zdravého vývoja mladej generácie by mal byť stále prioritou a nezastupiteľnou úlohou štátu a následne obcí. Poskytnúť mladým práve v čase prehlbujúcej sa bezbrehej slobody alternatívu, by malo byť pre politikov výzva konať a priebežne poskytovať a ponúkať zmysluplné využívanie voľného času formou športu.

Nech gesto predsedu vlády R. Fica, ktorý do vládneho špeciálu pozval okrem hokejových legiend symbolicky aj troch mladých hokejistov môže byť pokračovaním smelého plánu  z rokov 2006 - 2010, kedy sa vybudovalo vyše 600 športovísk pre mladých. Teraz to môže byť pokračovaním pri budovaní nenáročných hokejových hál pre mládež a takto splniť s odstupom času sľub politikov po Göteborgu.  

Slovensko nepotrebuje od politikov sľuby, ale činy.