Vieme čo chceme ?

Reklama pôsobí na najzraniteľnejšie miesta zákazníkov. Láka, ponúka, presviedča kupujte, kupujte, kupujte ... Je to rafinované, ale zároveň plytké, bezobsahové a chytľavé, pri ktorom prestávame požívať sedliacky rozum. Tieto slová nám pripomínajú iné slová, ktoré sme nepočúvali a nevážili sme si ich vtedy, keď sme museli a nechápali, lebo sme netreli biedou - učiť sa, učiť sa, učiť sa ...

Pre dnešné dni by tieto slova mali znieť ako rajská hudba. Učiť sa a chápať, že to čo je nám pod rúškom reklamy podsúvané, je „nástrojom“ diabla. On nás chce vmanévrovať do riadeného nemysliaceho stáda.

(Trhoví) stratégovia nás zahlcujú tézami

•          všetko vyrieši trh,

•          každý kto chce pracovať, nájde si prácu,

•          štát vytvorí podmienky a je na každom ako bude žiť

Vytvárajú zdanie, že liberálne myšlienky sú našou spásou. Opak je pravdou. Rafinovane sa snažia rozkladať hodnotový systém Slovenska. 

AVC poskytovalo 3500 ľuďom prácu a sociálne istoty

Tatrovka na svojom vrchole zamestnávala 3500 pracovníkov. Po zlyhaní ľudia so skúsenosťami sa rozpŕchli ako ovce pred vlkom. Od roku 1948 v rámci industrializácie Slovenska vtedy ešte SIGMA dávala v povojnovej dobe tak ťažko skúšaným Kysuciam obživu a začala formovať generácie strojárov. Ľudia mali sociálne istoty, mali prácu a potom si mohli aj kupovať. 

Analýza možnosti zachovania automobilovej výroby v Čadci pred odstúpením bývalého ešte predrevolučného vedenie dokazovala, že potenciál AVC je kvalitný a pripravený na trhové prostredie v čase začínajúceho boomu výroby aut na Slovensku. Nasledujúce vedenia možno nezvládnutím horlivosti moci neustálo premenu a pre AVC to bol začiatok konca.

TATRA 111 má v Berelechu pomník

Značka TATRA bola vo svete pojem. Hanzelka a Zigmund jej dali také meno, o ktorom renomované automobilky iba snili. Na sovietskom a potom aj ruskom trhu mala výsadné postavenie aj pred takým gigantom ako bol MAN. Prečo práve v nehostinnom kraji Magadanskej oblasti pri pobreží Ochotského mora v meste Berelech môže byť na dôstojnom mieste pomník a na ňom TATRA 111? Lebo ona bola pre ľudí práce v nehostinných podmienkach sociálnou istou. Tu si získala obľubu vďaka dobrej terénnej priechodnosti v nehostinnom kraji a jednoduchej prevádzke. Nebolo by vhodné, aby mesto na dôstojnom mieste postavilo pomník úcty a vďaky? 

Život tatrovákov sa zrútil ako domček z karát

Likvidácia AVC zvlášť v okamihu, keď ťažké mechanizmy začali búrať budovy a haly AVC možno prirovnať matke, ktorá pochováva svoje dieťa. Nezamestnanosť začala lomcovať Kysucami. Každý nezamestnaný je trestom za stav spoločnosti. Pritom nám uniká, že masovú nezamestnanosť spôsobujú politici a zamestnávatelia to hasia.

Odstrašujúci príbeh jedného z tatrovákov

Niektorí tatrováci si našli zamestnanie, ale väčšina z nich živorila. Boli prinútení chodiť  na brigády, boli im ponúkané podradné miesta, museli lebo mali ešte deti a nemali inú možnosť leda „živiť“ sa kradnutím. 

Ako trh ponižoval ľudí práce, nech je pripomenutím jedného z príbehov tejto krutej doby jedného z osudov tatrovákov. Pracoval v AVC od svojho nástupu. Bol robotník a nemal nikdy problémy s prácou. Po páde tatrovky sa stal nezamestnaný. Mal 50 rokov a jeho pozícia na trhu práce bola nulová.

Po 17.11.1989 sa AVC zmenila na „zmenáreň“, kde sa zamestnanci menili z ľudí hrdých na svoju TATRU na ľudí žijúcich na hranici chudoby. Pracovitosť a úcta k práci sa stávalo aspoň v Čadci hanbou a títo pracovití boli pre mladý kinder manažment nepoužiteľní a starí. Tým, že nezamestnaní tatrováci museli brať všetko, sa odzrkadlilo na ich dôchodku. Dnes má („trhový“) dôchodok niečo nad 300 €.

Potom nech trhoví analytici sa nečudujú, že okrem hlavného mesta a niektorých väčších miest na Slovensku stále viac rastie podpora pre solidaritu a sociálne nazeranie na svet. Prečo na otázku, kedy bolo lepšie, či pred 17.11. alebo po ňom získavajú vysoké % odpovede na prvú otázku. Politický vývoj v Čechách je toho dôkazom.   

Ľudia na Kysuciach sú pracovití

Kysuce od politikov potrebujú nové pracovné miesta, nové výrobné programy, aby za prácu dostávali plat úmerný životným nákladom. Potom môžu ísť aj do „špongii“ a míňať. Opačne to neplatí. Práce je ako šafranu, platy sú minimálne, liberálny trh deformuje slovenské zvyklosti, morálka ustupuje, ľudia sa stali alebo stávajú bez toho, že si to uvedomujú súčasťou stáda, ale obchodné domy rastú ako huby po daždi ... aj vďaka nám, našej neochote mať svoj názor.

„Premena“ AVC na špongiu bolí

Nie všetko čo bolo, musí byť zle. Prijali sme slobodu bez zodpovednosti a teraz žneme to čo sme si zasiali.

Demokraciu sme povýšili na možnosť robiť všetko, pokiaľ má človek drzosť a dosť sily nerobiť dobro v záujme slobody, ale pre seba. Stále viac sa prejavuje arogancia, hrubosť, klamstvo a nepravdy iba preto, že sa k nim staviame ľahostajne. Veríme tým, ktorí chcú, aby sme mali svoju slobodu, ale táto sloboda bola v ich réžii, a my členovia ich stáda. Jedno zlo zamieňame druhým. Strácame mieru svojej citlivosti k hodnotám. V nás absentuje kompas zdravého sedliackeho rozumu. Rýchlo si osvojujeme pánske (politické) huncútstva a zabúdame, ako chutilo materské mlieko našich mamin.